Sandrusska

Kráčala som cez Trojičné námestie, počúvala v sluchátkach hudbu, ktorá sa mi vrývala do hlavy, v diaľke počula, ako odletel jeden kŕdeľ holubov a druhý priletel. Malé deti ich kŕmia drobcami rohlíkov a chlebom, v diaľke počuť vreskot žeriava. Všetko je tak trochu mimo... teda lepšie povedané všetko okolo ide samo a len ja som mierne mimo. Krásny deň a predsa sa točí!

V škole len samý smiech, či v triede, na WC, chodbe.... padajú rôzne vtipné hlášky, nechápavé pohlady, úsmevy len tej najvyššej kvality. Je nám tu veselo, je nám tu fajn, priateľstvo nás spája, čo viac si priať.

Po škole som navštívila babičku, ktorá bola celá nadšená, čím bol môj plán splnený do bodky. Ani som sa nenazdala a dozvedela som sa mnoho nových vecí, či už o mojom pradedkovi, ujovi alebo aj o sestre. Síce som nikdy svojho pradedka nevidela, lebo umrel skôr než som sa narodila, ale musím uznať, že bol borec. Tréner či futbalista... ťažko povedať, mal niečo so Spartakom, naším mestským futbalovým klubom alebo štadiónom. Ujo má radosť, lebo konečne je niekto, kdo za ním plače, keď s ním nieje. Je to malá holčička, ktorá ho má strašne moc rada a prežíva s ním niečo čo ja v jej veku nie. A ségra je tiež nejak spätá s tou maličkou. Až dnes som si uvedomila, ako dobre to dokáže s malými deťmi, ako radi sa k nej vracajú a ako sa rozjasnia ich tváričky keď ju uvidia.

Ako posledného, no nie v tomto slova zmysle som prišla navštíviť nášho marodíka - Sabušku. "Bojovala" s mlaším bratom o to, kto získa velenie nad vchodovými dverami. Samozrejme, že vyhrala osoba s rýchlejšími reflexmi a bojovnejšiu povahou - Saba. A ak sme sa chvíľku porozprávali, prebrali sme filmy, čo sme si navzájom požičali, zaspomínali na základku a troška poohovárali staré dobré známosti.

Doma som bola plná toho všetkého, pocity šťastia a rodosti z dnešného dňa. Len jedno je mi ľúto, že som nesplnila to, čo som hovorila minulý týždeň a to, že prídem na birmovanecké stredko. Nevyšlo mi to.. úprimne hovorím, že som sa tak trošku aj o to snažila, ale úplne som na to zabudla, keď som po dlhej dobe videla toľko známych tvárí, medzi nimi aj Sofinku.Najzlatejšieho a pritom najoplašenejšieho pejsánka na svete. Cmuk moja pekná, ľubkám ťa!

Ale toľko dobrého sa vždy znemí na niečo úplne iné. A to som potrebovala aj ja..., mala som 100 chutí sa vyplakať a tak som sa pustila do pozerania, môjho jedného obľúbeného filmu. Lenže problém, najprv sa sekal a potom tam nešiel zvuk a tak som A Walk To Remember schovala naspäť do obalu a vytiahla Raise Your Voice. Je to super film a vôbec mi nevadilo, že to bolo s českými titulkami. Po niekoľkých minútach film splnil svoj účel. Cítila som ako mi slza steká pomaly dolu lícom a ja som neváhala ani sekundu. Nezotrela som ju. Rozplakala som sa. Sama pre seba a iba ja som vedela, že neplačem z toho aký je to smutný a úprimný film, ani z toho, že by som mi niečo podobné stalo, ale práve naopak, plakala som kvôli tým skvelým veciam, ktoré ma v poslednej dobe stretli a ktoré tak strašne milujem.

Tak ako sa hovorilo v tom filme, hovorím aj ja vám: Choďte si vlastnou cestou! Všetci! Vaše cesty životom sa prepletú a vy to pocítite, že ste urobili správne. Ťažké veci sa prekonávajú ťažko, ale s dobrý priateľom idú ľahšie. Čím viac ľudí pri vás stojí, tým sa veci vyvíjajú lepšie. A niekedy sa veci vôbec nevyvíjajú tak ako by sme chceli, ale omnoho lepšie.