Sandrusska

Každý deň som bola niekde preč. Či bol víkend, prázky, normalný týždeň.... stále som bola všade, len nie doma. Môj domov mi bol dobrý len na to, aby som mala kde prespať, osprchovať sa a poprípade sa najesť a napiť. Dokopy som bola doma denne tak jednu hodinu, keď k tomu nerátam spánok. Stále som s niekým lietala po vonku. A bolo mi tak dobre, nehovorím, že nie. Ale po tom, čo mi rodičia povedali, že dnes nemôžem ísť s kamoškami v noci preč, úplne som to vzdala a úžívala si pokoj. Keď som ráno vstala myslela som, že ma buď niekto v noci zbil, alebo prešiel kombain len si to nepamätám. Je to možné??? Možno hej. Bolel ma každý kúsok tela. Hlava, chrbát, ruky, brucho, nohy... Stále mi bolo teplo, len prsty na nohách som mala ako ľad. Skoro som si ich necítila. Sedela som na posteli v tureckom sede, aby mi bolo teplejšie na nohy, držala v objatí plyšového psíka, počúvala hudbu z pc, ktorú pustila ségra a hľadela do knihy. Začítala som sa do nej, no po chvíli som prestala, bo som stále cítila pálivú bolesť v chrbte. Ľahla som si, no ozvali sa moje rebrá. Akoby boli rozdelené na milióny kúskov. Sľúbila som si, že dnes nikam nepôjdem, šak keď môj hlavný plán bol zrušený, nechcelo sa mi vymýšľať ďalší. A tak som dneska po dlhom čase nevytiahla nohy ani inú čast tela z nášho trojizbového bytu. Mám také tušenie, že večer veľmi rýchlo zaspím. Dúfam...