Sandrusska

Včera som pozerala ségrinu stužkovú. 1. CD.Všetci slávnostne obečení, nalíčení, učesaní...všetci to tam prežívali. Šak stužkovú má človek len raz za život, treba si ju užiť Ale vadila mi tam len jedna vec, ktorá sa mi nakoniec aj zapáčila. Všetky možné nástupy. Stále nejaké... ale pri každom sa dialo niečo iné. Pri jednom spievali pieseň, pri druhom, dávali ruže a tak ďalej. Malo to svoje kúzlo. Zvlášť príhovory, či už riaditeľa, ktorý to opakoval všetko už aspon po 10krát, triednej učiteľky, či žiakov. Všetky boli svojím spôsobom pekné a pravdivé. O tom ako žiaci a vyrástli a stoja na prahu dospelosti.

Zelená stužka, kt. každý z nich dostal neznamená len to, že sa chystajú do dospelosti, ale to, že sú odhodlaní vstúpiť do krutého, reálneho sveta, kde ich nikto nebude vodiť za ručičku, ako na základke a z časti aj na strednej. Často sa snažia byť dospelejšími, než sú. Niekedy sú rozhodutí veci zvládnuť sami, inokedy potrebujú pomoc rodičov a mnohí z nich sú ešte stále v srdci deti. Sú zraniteľní, ale odvážny spraviť vážny krok - zmaturovať. Prekročiť, tú neviditeľnú hranicu a vrhnúť sa na vysoké školy, či do zamestnaní. Pri všetkých tích príhovoroch som sa tak trochu našla, ako ktoríkoľvek iný študent nejakej školy, či už základnej, alebo strednej. Spomínali na to, ako povádzali na písomkách, vymýšlali si rôzne výhovorky ako dôvody neprítomnosti na hodinách, či falšovanie si ospravedlneniek. Robia to žiaci všade na svete, nie len u nás. Je to niečo, čoho sa nikto nechce vzdať, veď pravidlá sú na to aby sa porušovali.