Sandrusska

No tak dneska som zase musela ísť zubárke - určite nie z čisto dobroty srdca.  Celú cestu som tajne dúfala, že nestretnem nikoho zo školy.. šak som už tri týždne nebola v škole, takže by to nevypadalo bohvieako.  Prežila som, po ceste som stretla len Simonku, ale tá bola aj tak tuším za školou.. takže to newa.  Prišla som na trojičné námeste a čo to nevidím - všade boli roztiahnuté stánky. Medovina, darčeky, občerstvenie a podobné somariny...  len som to tak prefrčala. Nikdy sa nezastavujem pri stánkoch, bo vždy je tam to isté a to samé. Keď som konečne dorazila k zubárke, zistila som, že som cca 7 v poradí. Takže som tam sedela a čumela do blba 2 celé hodiny - plus mínus 5 min.Za tú dobu sa tam vystriedalo niekoľko zaujimavých indivídují. Chalan čo mal určite vyše 20 rokov, s neoholenou hustou briadkov, ktorá mu absolútne nesvedčala. Típek s mamou, ktorý sa skoro zrúbal hneď ako vstúpil do miestnosti. No hneď sa začal tváriť, ako najväčší čávo.. bohužial moc mladý...  Ďalší šuhaj bol nadmerne vysoký a z diaľky vypadal síce dobre, no keď sa priblížil - rýchlo som zmenila názor a zhodnotila, že mi už prestávajú fungovať oči a do ďiaľky už vôbec nevidiím. S jedným dievčaťom sme vždy naraz zívly od nudy.Ona si ale na rozdiel odomňa myslela, aká je strašná kráska, no ešteže som jej vôbec nevidela do ksichtu..ale z profilu teda nič moc.  Čakáreň bola prepojená s čakárňou ku kaderníctvu, takže som úplne zreteľne počula o čom sa rozprávajú zákazníčka s kaderníčkou... no nič moc.. skôr až po 22. hodine  Ďalej bol v čakárni jeden malý chlapec, čo chodí na základku tam kde ešte pred rokom aj ja.  On chudák stále čosi vyberal z vreciek bundy a dával si to medzi nohy...   Ale vyrcholom všetkého boli dve ségry a ich mama.Jedna bola ešte tak v pohode... Ale tá druhá - no čistá tokiohoteláčka.   Tá by sa hodila pre kamoša Joja - úplne. Veliká, široká, tričko tokiohotel (s tým by som ani smeti neišla vyhodiť, ani by som ho po dome nenosila...) na nohách šušťákové čižmy, nohavice také široké, že by sa do nich zmestili dve také baby... a vlasy toľkokrát premelírované, že boli skoro šedivé.Ja sa jej nevysmievam, veď každý sme nejaký... len si predstavte aká sranda tam bola pozerať sa na všetky tie indivíduá... úplne mi pripomínali šimpanzov   Haluz nie???