Pre začiatok musím podotknúť, že autobusy vôbec nemám rada. Neznašam ich. No niekedy nieje iná možnosť a musím cestovať s nimi. Na základke som na buse chodila len minimálne...asi tak dvakrát za rok aj to len do tábora a z tábora. Keď už o ňom zase hovorím, dneska cestou zo školy som si spomenula na záhadu spojenú s cestovaním v buse do a z tábora. Vždy keď sme tam išli všetci boli čulí a všetci sa bavili aj keď sa nepoznali. Keď sme išli z tábora domov bolo to presne naopak. Všetci sa poznali a keď sa dospievali pejky, ktoré mal každý rád spokojne si takmer všetci zavreli viečka a spinkali. Akoby ich ten tábor unavil natoľko, že im vycucal všetku energiu. Vtedy sa cesta domov zdá omnoho kratšia. Aj keď trvá rovnako... No a spomenula som si na to preto, lebo keď som si oprela hlavu o sedadlo a pozerala von oknom, mala som stršnú chuť spať. Nebola som až taký unavená, proste sa mi len privierali oči a ja som sa prekonávla, aby som tomu nepodľahla.
