Sandrusska

Dnes som nemala práve dobrý deň. Môj pôvodný plán bol nasadnúť na bus a ísť do Modranky na hody. No to padlo. Doma bola celý deň nálada, že až. Bolo úplne dusno. No hrúza. Fakt už som nevedela čo so sebou. Baby v Modranke, Maťka na druhom konci mesta, Eliška vo Zvolene, Saba na prehliadkej.... každý bol niekde inde a ja čo som potrebovala ísť preč z domu, som tam nakoniec zkysla...:( Bolo mi do plaču, ale snažila som sa neplakať. Kvôli somarinám? Nie, ďakujem. Večer keď som si zase sadla po niekoľkých hodinách za pc mi prišla strašne smutno. Zavítala som na stránku EB. Dostala som strašnú túžbu prihlásiť sa tam. To miesto, tí ľudia v ňom ma vždy podržali. Ale nemohla som robiť absolútne nič. Vždy som to brala ako samozrejmosť, že tam môžem zavítať vždy keď chcem, keď potrebujem. Dnes nie. Práve keď som si už myslela, že deň nemôže byť horší. Už si začínam uvedomovať, že hovoriť si, že to už nemôže byť horšie nie je dobrý nápad. Vždy môže byť horšie. To je lepšie znenie. Ako plynie čas EB a všetko čo s tým súvisí sa ma nejako prestáva týkať. Je to smutné, aspoň pre mňa. Tajne dúfam, že sa tam vrátim, raz, že to bude možné, že neprepásnem registráciu a že zase budem aj ja patriť do toho skvelého miesta plného nejlepších ľudí. Lebo bez toho sa cítim, akoby som niečo stratila, niečo mi chýbalo. A ja to prázdne miesto túžim zaplniť.