Sandrusska

Ako som tak v utorok išla z birmovaneckého stretka, rozmýšlala som nad veľmi vážnou vecou.Keď som bola malá vždy v nedeľu som z omše chodila do zvieracich potrieb. Pravidelne. V utorok som išla okolo a až vtedy som si uvedomila, koľko toho sa v mojom živote zmenilo. A predovšetkým ja. Nikdy nezistíš ako veľmi si sa zmenil, pokým nepôjdeš na miesto, ktoré ostalo nezmenené.Dospela som. Už niesom tým malým dievčatkom, ktoré každému naivné verí a z každého si urobí nerozlučného kamaráta. A takých je veľmi veľa ľudí. Keď sme boli deti, dokázali sme si nájsť všade kamarátov a prečo dnes už nie???Pretože deti majú čisté srdiečka. Sú takí akí sú a nepretvarujú sa. Dospelí sú všetko len nie takí  ako v skutočnosti. Pretvarujú sa až tak že nakoniec ani nevedie aké je ich pravé ja. A hlavne preto sú na staré kolená sami a osanelí. Ľudia sa menia každým okamžikom, každým rozhodnutím. Je pravda, že zmena je potrebná, lebo rutina nikoho nenapĺňa a nikto ju nemá rád úplne vo všetkom.Zmeny prichádzajú a odchádzajú... lenže niekedy zanechajú v človeku viditeľnú stopu.

Mám jedného kamaráta. Teda skôr by som mohla povedať, že som mala kamaráta - najlepšieho na nete. Prežili sme toho spolu dosť , bol mi oporou, niekedy aj takým anjelikom, ktorý mi kedykoľvek zlepšil náladu alebo ma nejak rozptyloval keď som sa nudila.No prešiel čas a pomaly sme zistili, že aj keď sa snažíme, tak už to nikdy nebude tak ako predtým. Každý z nás sa zmenil na nepoznanie a takmer si nemáme čo povedať. Dospeli sme, každý má iných kamarátov a naše cesty sa načisto rozchádzajú. O jedného ozajstého (kedysi) kamaráta som prišla. Kto bude ďalší????  

Šťastena je dáma neposedná a vrtkavá. Nikto nevie kedy sa objaví a ako dlho vydrží. Od nepamäti ľudia vyvolávali šťastie a zhotovovali si talizmany, aby človeku priniesol šťastie. Všetci dobre poznáme ak si chceme udržať šťastie naklonené, ten známy rituál - trikrát poklopať na drevo. Určite neprehliadneme známy symbol šťastia - podkovu, zavesenú na dome alebo aute, zdvihnutý sloní chobot alebo štvorlístok. To všetko sú znamenia šťastia, ako sa nám dochovali po celé generácie, pričom ich skutočný pôvod nám zostal zahalený.V skutočnosti asi  málokto ešte dnes verí, že jeho pocit šťastia prichádza odkiaľsi z neznáma, v závislosti od obyčajnej náhody.Za hľadanie vhodných prostriedkov k zaisteniu trvalého šťastia si zodpovedá každý sám. Teórii šťastia sa venoval aj grécky filozof Epikuros. Vychádzal z toho, že všetci ľudia môžu byť šťastní. Len treba šťastie hľadať na správnom mieste. Keďže žil v období rozvoja gréckych mestských štátov, už vtedy jasne videl, že ľudia hľadajú šťastie v materiálnom svete - stačí mať len dostatok peňazí, dopriať si luxus. Ako sa zdá, dnes je to veľmi podobné.Podľa neho ľudia vlastne nechápu, čo k šťastiu potrebujú, jedno je však isté, peniaze to nie sú. Epikuros vypracoval teóriu, na základe ktorej tvrdil, že ľudia k tomu, aby boli šťastní, potrebujú tri veci:

• Priateľov - nie iba na chvíľky zábavy, ale s nimi žiť, bývať každý deň i noc.
• Slobodu - nezávislosť, byť mimo politiky a intríg.
• Zamýšľanie sa nad životom - nájsť si každý deň čas na rozmýšľanie o tom, čo nás trápi.

Tvrdil, že ak nemáme peniaze, ale máme tieto tri veci, dokážeme byť šťastní. Naopak to však nefunguje - za peniaze si ešte niekto nekúpil ani lásku ani slobodu, najmä tú vnútornú, a ani pokoj duše a vyrovnanosť. Obchody a reklama nám neustále ponúkajú rôzne krásne veci, ktoré "určite" potrebujeme. Ale ponúkajú nám aj skutočné šťastie? Vybrané nápoje a jedlá nás predsa pred nešťastím neochránia... Možno aj tieto dôvody nútia ľudí k tomu, že sa snažia prísť šťastiu na koreň. Vo svete ovládli knižné trhy bestsellery s návodmi na zaručené šťastie. Psychológovia, filozofi a sociólogovia šťastia chcú objasniť ako byť šťastný. Šťastie a nešťastie existuje nezávisle iba od nás samotných. Nie je to nič, čo sa len tak potuluje po uliciach a cestách, čo  existuje nezávisle od nás. Všetko, čo za svojho života stretávame, tvoríme my. Vytvárame naše vlastné slzy, naše úsmevy, ale i naše výhry a prehry. Väčšinou sa ale tvárime tak, že naše šťastie závisí od okolností alebo od druhých ľudí. Sme scenáristami vlastného šťastia. Väčšina ľudí kazí svoje šťastie falošnými očakávaniami. Jednoducho nevedia byť šťastní. Ak nejaké príde, povedia si, že to bola iba náhoda. Začneme sa báť, že šťastie stratíme.  A tak sa z pekného a príjemného okamihu, ani nevieme tešiť. Takto nám unikajú vzácne okamihy prítomnosti, tie okamihy, ktoré sa vzápätí stávajú minulosťou. Šťastie, ktoré sme si nevedeli vychutnať či uvedomiť v prítomnosti, začneme doháňať minulosťou. Zrazu všetko to, čo sme prežili v minulosti je krásne, šťastné, veselé.

Život ukazuje, že človek si uvedomuje hodnoty až vtedy, keď ich stratí. To sa týka všetkého, a zdravia predovšetkým. Kým ho človek má, nevie si ho vážiť. Zdravie je charakterizované ako stav úplnej telesnej, psychickej a sociálnej pohody. Zdravie samo prispieva k pocitom pohody a spokojnosti. Pohodu si totiž človek môže zabezpečiť aj spôsobom, ktorý poškodzuje zdravie, ako sú napríklad drogy, pričom sa po momentálnej chvíľkovej pohode stáva po vytriezvení život oveľa horším. A naopak, určitá nepohoda patrí k normálnym, prirodzeným a bežným súčastiam života a nakoniec pomáha k tomu, aby sa človek stal odolným proti fyzickej záťaži, ale aj záťaži prostredia a spoločnosti.

Staré dobré časy. To si hovorí nespočetne veľa ľudí, niekoľkokrát za deň. Ľudia si hovoria, aké to bolo super za komunizmu, všetci mali prácu a všetko čo k životu potrebovali, neboli nijaký bezdomovci a všetci sa mali dobre. Ale všetkým znelo v ušiach jedno: Je ti dobre, pokým neprehovoríš! Lenže to nebolo fér. Vláda mala v rukách moc a nemienila sa o ňu deliť. Nemohol si povedať vlastný názor ani na zle upečený chlieb, čo to povedať krivé slovo na vládu. To by ťa hneď zabili. Pokým sa nikto nesťažoval bolo dobre.

A teraz si ľudia hovria, ako je zle. Niektorí chcú vrátiť svoje časy s5. Vtedy sa niektorí sťažovali, teraz sa niektorí sťažujú. Nedá sa vyhovieť všetkým. Lenže, keď by sa aj vrátili všetky tie časy s5, čo by sa tým dosiahlo?Mnoho vecí by sa nestalo a na veľa vecí by sa neprišlo. Človek chce to, čo nemôže mať. Tak je to vždy. Pokým to tak bude ľudia sa budú stále na niečo sťažovať.

Ja osobne by som nevrátila čas nas5. Z jedného prostého dôvodu. Ľudia sa menia. Predtým boli iní než sú teraz. Ľudia rastú spolu s časom. Čí sú starší, tým pádom inak rozmýšľajú a majú iné názory na danú vec. Keby som totoiž vrátila čas, nikdy by som nezistila, aký budú ľudia po čase. A to by mi chýbalo omnoho viac.

Poznáte ten pocit, že nikam nepatríte???? Keď si myslíte, že ste všade navyše a všetkým len leziate na nervy a prekážate???JJ teraz sa tak cítim ja. Som obklopená ľuďmi, ale vôbec sa tak necítim. Cítim sa, akoby som sa im všetkým vtierala. Dobrý, som Vtierka Domáca a už sa ma nezbavíte. Tento rok som začala chodiť na strednú,. myslela som si, že staré rany sa zahoja, no ukazuje sa, že sú ešte horsie než predtým, stále sa viac a viac otvárajú. Tá predstava, že sa všetko vráti tam, kde to prestalo predtým než sa všetko pokazilo sa rozpustila ako cukor v čaji. Fakt sa mi zdá, že som tam navyše, že som nemala ísť tam, kde všetci tí čo sú tam. Tento rok som skončila z táborom a chabo som verila, že naše priateľstvá pretrvajú aj potom. Ako som sa len strašne mýlila. Všetci na seba zabudli mihnutím ruky. Čo oči nevidia, srdce nebolí a pomaly sa zabúda. Na to zlé, ale aj na to dobré. Až teraz si pomaly uvedomujem aj iné skutočnosti. Načo sa cpať tam, kam človek nepatrí a kde nemôže prežiť. Na túto stránku som sa zaregistrovala, len kvôli mojej milovanej Jandulinke:) Lenže načo? Jedina, aby videla moje foto. To som jej predsa mohla aj poslať. A načo písať po česky, keď môžem aj slovensky? Keď som prišla na EB, myslela som, že som urobila správne, aspoň som spoznala veľa new ľudí. Lenže za akú cenu??? Robila som to, čo najviac neznášam. Vtierala som sa ľuďom. Snažila som sa písať po česky, lebo by mi mnohí nerozumeli, ale načo? Veď oni majú svoje priateľstvá, pevne popretínané a to preto, že sa môže kedykoľvek stretnúť. Čo ja nemôžem. Nikdy ich neuvidím, normálne zoči voči sa s nimi neporozprávam a nikdy nebudem taká ako oni. Je to smutné, ale je to tak. Načo pestovať priateľstvo, keď aj tak dopredu vieš, že to neskončí tak ako by si chcela.

Myslieť mi fakt neprospeje, ale vďaka tomu prídem na veci, na ktoré by som inak nikdy neprišla.

Úprimne vám poviem môj osobný názor na chalanov. Sú to prvotriedny, psychopatický, idiotský, bezprostriedný, hulvácky, dogenerovaný, vygumovaný, kreténsky, debilný inbecili, ktorí si myslia, že si musia niečo dokazovať len preto, že niečo majú v gatiach. Samozrejme zväčša buď tam majú len svoje plyny, alebo niečo veeeľmi malé, čo ani za zmienku nestojí a neradi by to niekomu ukázali...Samozrejme sú na svete aj vynimky..a poznám takých ktorí niesú takí akých som opísala, ale tých je len veľmi málo. Chalani si stále musia niečo dokazovať, to vedia všetci..ale prečo??? Myslia si, že sú lepší než baby..a prečo??? H,a asi preto, že si myslia, že sú napr. Silnejší než baby (nevideli ste Krok za krokom???Mark si nevedel otvorit ani zaváraný pohár, čo ešte konzervu), inteligentnejší(len preto že existujú súťaže Miss a hovorí sa, že pekná baba nemôže byť aj múdra? Keď si myslíte, že to tvrdenie je pravda tak to určite nepoznáte nebohú princeznu Dianu, Rosalind Franklin, Eleanor Roosveltovú a mnoho ďalších)alebo, že vydržia viac než dievčatá(jasnééé keď prežiješ pôrod a niekedy aj viac po sebe - keď sú dvojičky, tak daj vedieť;))Fakt je a to nehovorím preto, že som dievča, že ženy toho stihnú za život omnoho viac než muži. A to nie preto, že muži skôr umierajú. To je len chabá výhovorka. Je vedecky dokázané, že ženy dokážu robiť viac vecí naraz, čo muži nie. Keď totiž chlap pozerá futbal, je natoľko zamestnaný, že nestíha telefonovať, robiť poriadok a už duplom nie strážiť dieťa.  Maximálne vie pri tom nadávať buď na svojich favoritov alebo na opačý tím alebo sa pri tom všetkom napchávať. Toť všetko na túto tému.

Mať sny je dôležité, lebo bez nich by človek nefungoval...Sú sny viac, alebo aj menej realisticke:) Ja osobne mam veľa snov, lebo mám stále hlavu v oblakoch, hlavne večer keď nemôžem spať alebo v škole keď je príliš nudná hodina. A tých je neúrekom;) Teraz nehovorím o snoch čo sa vám snívajú v noci... tie majú všetci. Myslím sny ako ciele, ktoré by mal človek mať, aby vedel za čo má v živote bojovať. Keď ich nemá, má veľmi ťažký život...Ciele sú jedny z dôležitých potrieb človeka, ak by neboli ciele, neboli by ani úspechy, a  nebolo by sa z čoho tešiť:) Určite každý pozná pocit, keď sa mu niečo na čom mu záležalo podarí. Je to niečo nenahraditeľné... Sny  sú veľmi náročné a za ich splnenie sa platí vysokou cenou.

Môj dobrý kamarád veľmi túžil chodiť s jednou super babou. Keď s ňou začal chodiť, chcel aby ten krásny pocit pretrval večne,  nepodarilo sa mu to. Nikto nevie, prečo a kedy  sa ten pocit vytratil a kedy sa zase vráti. Držíme mu palčeky;), lebo láska nás dokáže v jednom okamžiku vyniesť do oblakov a v druhom hodiť do tej najtemnejšej jamy...Keď ide o lásku, nikdy nevieš, aká je voda studená, kým do nej nestrčíš nohu!;)

Čím začať.No je pravda, že mám dosť kamošov, či už zo základnej školy, strednej školy, z tábora, z netu a ešte aj mimo toho všetkého napr. z birmovky.Možno sa zdá, že ich je veľa, ale pravda je taká, že si človek musí ujasniť, kto sú skutoční priatelia a kto len kamoši.Ani polovica z tých čo som vymenovala nie sú priatelia.Bez niektorých by som nedokázala ani žiť, ale poniektorých mám viete kde... Napr. bez mojej Martinky by som nedokázala fungovať, ani bez Sabi, volakedy bez Elišky a niekedy ani bez Nikušky. NO nikdy som si neuvedomila, že by som sa tak veľmi dokázala naviazať na  kamošov z netu, ktorých som nikdy nevidela.Nechápem to ani teraz, keď o tom rozmýšľam.Znamenajú pre mňa strašne veľa. Poniektrých vidím každý deň a neznamenajú pre mňa ani z polovice tak veľa ako tí, čo som ich nevidela. Z toho vyplíva, že aj keď mám veľa kamarátov, tak sa necítim byť nimi obklopená. Cítim sa tarkmer neustále sama. Nedokážem vyjadriť, aký je to pocit, keď sú okolo mňa ľudia, ale pritom aj niesú...