Sandrusska

 Dnes som chcela napísať niečo zmysluplné, ale nič ma nenapadlo.

 Celý deň je nejaký divný, to asi preto, lebo je po daždi. 2 dni pršalo a konečne sa to ukludnilo. Je to zvláštne, ale často sa mi stáva, že keď si prajem, aby pršalo, na ďalší deň skutočne prší. Tento týždeň dokonca pršalo dva dni v kuse. Je to zaujimavé, no páči sa mi to. Škoda len, že to neplatí aj na slnko či sneh. Hehe.:) Čo už. Najlepšie je tento dážď „ovládať“ v lete. Predstavte si to: Je neskutočne horúci deň. Hráte futbal, volejbal, slníte sa alebo len tak vonku kecáte a tajne dúfate, že zaprší a nič. Ťažko sa vám dýcha a už vás nenapadá žiadny spôsob ako sa ochladiť. Keď už si myslíte, že už sa to nedá vydržať, začne pršať. Spustí sa obrovská búrka, z ničoho nič. Trvá asi 5 – 10 minút a prestane to. Znovu svieti teplé slnko. Všetko sa po chvíli uschne. Síce je zase teplo, ale hneď je tam lepší vzduch.

Najradšej mám v lete BOMBU. Keď je najväčšie horko, tak v tábore vezme hlavný vedúci do ruky hadicu s vodou. Všetkých zaplatví najprv smiech, no potom si to každý naplno vychutnáva. Za niekoľko sekún sú všetci na každučkom mieste tela mokrý. To je potom WAAAAAA.... skvelý pocit. :)

Keď som dopísala tento článok bol už večer a ja som bola unavená a smutná. Započúvala som sa do hudby okolia. Do okna už neudieral silný vietor, skôr kvapky dažďa. Čo mi pripomína, že ségra cestou domov z kina poriadne zmokne. :D

 Na newyorských uliciach nájdete všetko.

 Človek sa ráno zobudí a jednoducho sa rozhodne, čo si oblečie. Ľudia sa odievajú rôzne, cez najmódnejšie značkové výstrelky až po staré obnosené „handry“. Sú tam štvrte kde záleží na tom, čo máte na sebe a inde je to každému jedno. Na predmestí sú najdôležitejšie značky. Jedna veselá žena mala na nohách vysoké čižmy až po kolená aj keď bolo práve 30°C. Malo tam pršať, ale nepršalo, bolo slnečno. A niele preto hovorím: Neverte rosničkám, či už v ženskej, mužskej podobe, na teletextoch alebo na nete. Pozrite sa ráno z okna a uvidíte sami aké bude počasie. ;) Ďalšia dáma bola zo všetkých najvýraznejšia. Nie preto, že by mala nespočetne veľa piercengov alebo tetovaní alebo bola nahá či nejak výrazne oblečená, ale preto, že bola iná. Pochádzala z Francúzska a mala na sebe peknučký biely komplet a v ruke hafana „á la Paris Hilton“. No jej to svečalo. Bola originálna a vyditeľné bolo to, že bola francúzska. Vypadala ako typické dievča z predmestia aj keď bývala v rušnom centre Paríža.

Tak ako mnoho ľudí pochytí typický slang niektorého štátu alebo miesta, tak ľudia dokážu zapadnúť aj v móde. Štyri juhoameričanky si vykračovali po ulici. Práve vystúpili z lietadla, boli na smrť unavené, no aj tak sa pustili do vymetania obchodov. Tomu sa hovorí šialenstvo. Každá mala na sebe úplne odlišné typy oblečenia, no spolu tvorili neodlúčiteľnú skupinku. Všetky nejakým záhadným spôsobom zapadali ako puzzle do newyorkého štýlu obliekania. Po ceste možno vidieť punkerskú dvojicu, metalistov, hipisákov, boháčov, narodeninových oslávencov, ktorí nechcú, aby im niekto povedal, že im ladí oblečenia, aj keď je to tak... Páči sa mi, keď si človek dá tu námahu a kúpi si značkové oblečenie od nejakého svetovo-známeho návrhára a zladí to s obnosenými vecami alebo s nejakou lacnou napodobeninou. A aj vie, ktorý kus oblečenia má odkiaľ kúpené a kto ho navrhoval. A keď má káždý svoj vlastný štýl. Lebo ten robí človeka človekom a aj jeho charakter.

 Toto všetko možno videť na uliaciach slávneho New Yorku. Nemyslite si, že som tam bola,:D len som pozerala zase po sto rokoch stanicu DEKO.:D

JJ dneska som objavila strašnú vec.

Cez všetky tie dny strávené v pohode, kľude a srandy, dneskajšok mi odhalil moju pravú tvár. Som absolútne nudný, neprirodzene zakrslí a s nechuťou jesť človek. Nič sa mi nechce, nemám na nič chuť a ani newiem čo viac mám písať. Nechce sa mi smiať, mám nechuť k rovnátkam a vôbec už mi jedno ak ma niekto odmietne, či uzemní, keď si zo mňa niekto uťahuje, či mi nadáva. Je mi to všetko 55. Prečo to všetko??? Netuším len mám takú náladu. Jedna polovica ľudí sa ma pýta či mám depku a druhá mi až moc verí, za čo ich obdivujem a sľubijú mi, že to určite prejde... Dúfam, v to aj ja. Snáď sa mi to podarí... Sprcha mi v tom nepomohla, len ma prinútila napísať tento mini článok a tak snáď mi pomôže aspoň spánok.

Prázky, konečne. Aj keď len týždenné, ale newadí. Aspoň niečo.

Dnes ráno bolo u nás rušno. Ségra si vybavovala prihlášku na vysokú, tato ju všade vozil, mama varila a ja sa snažila spať. Nedarilo sa mi to. Keď som sa donútila vstať a úplne sa zobudiť, pozrela som sa z kona. Už veľmi dlho sa mi nenaskytol takýto pohľad. Na ihrisku sa hralo veľa zlatučkých malých prckov. Hrali sa s loptou a ich divákom bola pravdepodobne jedna z mamičiek. Spomenula som si pri tom na časy, keď som bola mladšia. Skoro celý náš vchod bol v podobnom veku. Každý deň sme sa spolu hrávali na ihrisku, či parkovisku len s tým rozdielom, že na nás nikto nedával pozor, len maximálne z okna, či balkónu. Preto sme si to takto užili a navyvádzali toľko somarín. Veľakrát si jeden z nás zlomil nohu, ruku, rozbil koleno alebo hlavu. Jasné musím sa priznať, je možné, že boli aj nejaké neškodné krádeže. Ale to nám bolo predsa všetko prepáčené. Pamätám si, ako sme ako susedia k sebe chodievali na návštevy, rozprávali si strašideľné príbehy. No, ako čas plynul, ľudia sa menili, vyrástli, zmenili sa, odsťahovali a už to nikdy nebolo ako vtedy na parkovisku pri vybíjanej , pri sedení na schodoch a hraní Biela, modrá, červená, či Meno, mesto, zviera, vec. No, ostali aj tí, ktorí stále bývajú na tom istom mieste a zmenili sa len o kúsok. Že Andrejko?! :))

S radoťou nám rodičia tvrdia, že sme primladí na to, aby sme vedeli, čo chceme a potrebujeme. A v 40-tke na to budeme pre zmenu pristarí. Podľa mňa, častokrát tie rozhodnutia, čo urobíme ako deti sú najdôležitejšie. Lebo od toho sa nám môže odvíjať celú budúci život.

Dnes je dátum 14.2.2008. A väčšina ľudí má v tento deň pocit, že si musia dokazovať to, ako veľmi sa majú navzájom radi. A to je čistý nezmysel. Ľudia by si mali lásku preukazoať celý rok a nie len jediný deň v roku. Okrem toho nechápem prečo je Valentín vo Februári keď Máj je lásky čas. Tssss.... Podľa mňa je to čistá bikovina. Zbytočné míňanie peňazí a zabíjanie volného času. Ale keď sa to niekomu veeeľmi páči tak budiš. Ja to nikomu neberiem..ale ja aj tak uznávam len sviatky keď mám volno. Ale tak aspoň prajem všetkým, ktorí tento sviatok majú radi všetko najlepšie k Valentíku, veľa zdravíčka, šťastíčka, lásočky, toho naj, priateľov, skvelú rodinu a hlavne silu. Silu mať niekoho rád, veriť mu a veriť v lásku. Lebo tá je najdôležitejšia.Bez nieje nič.

Je vedecky overené, že prvý muž, ktorého dievča miluje je jej tato. Ženy si hladajú mužov podobných ich otcom a muži zase s povahou akou má ich mama. Práve preto sú svokra a žena sokyne. Čekni filmík príšerná svorka... fajn obsadenie a sranda je to aspoň a k téme. 

Kedysi musím uznať, že mi išli ústa jedna radosť. Jazyk som nikdy nedržala za zubami, vždy som mala čo povedať, musela mať posledné slovo a nikdy sa mi nestalo, že by som dobrovoľne mlčala.

Teraz je to však úplne iné. Jakto??? To ja newiem. Bola veľmi dlhá doba, čo som si mala s každým dokonca aj s tým koho som nemala rada čo povedať. Teraz nie. Teraz mi nerobí problém vydržať byť ticho aj niekoľko hodín. Asi sú to nejaké vedľajšie následky, ja netuším. Proste tí, čo ma poznajú tak si to možno všimli, že už niesom taká výrečná, ako kedysi...ale mnohí ani nie. Je zváštne, že ako plynie čas, tak sa veci a aj ľudia menia. Môžem si písať s človekom deň čo deň a vždy máme nejakú spoločnú tému a môžem si s ním písať po týždňoch a málokedy si niečo dokážeme povedať. Ale môže to byť aj naopak. Keď veľmi výreční ľudia mlčia, je to ohlušujúce. (To som nevymyslela ja, nebojte až taká inteligentná nie som... no možno aj som..ale presne takéto slová by som určite nepoužila.) Nedokážem uveriť tomu, že si s dôležitými ľuďmi v mojom živote nemám čo povedať, alebo napísať. To mi proste nejde do hlavy. Ako je to možné?????

Na Barushkiných článkoch som zistila zaujimavú vec... vždycky, keď si prečítam nejaký jej článoček, tak jej napíšem niekedy aj dlhšie komentáre... Nieje to nejak naschvál, ale je to jednoducho tak. Záleží od článku, ktorí čítam. Môže ho napísať hocikto, nie len Baruška, ale keď ma článok zaujme a mám k nemu čo napísať - čo mám vždycky  tak si to niekedy ani nevšimnem a je to dlhčizný comment. Potom chudáci tí, kt. si to budú čítať...  No ja nemôžem za to, že oni napíšu také fascinujúce články.  

 Darovať niekomu život, alebo smrť???? Teraz si poviete, že to bude niečo sentimentálne a neviem čo... Ale skutočnosť je taká, že máme na výber.

Dneska sme sa na birmovaneckom stretku bavili na tému 5. prikázania - Nezabiješ! Myslela som si, že to bude niečo na tému, že "obyčajné" vraždy. Ale nie, animátorky nám pripravili veľmi dlhú tému. Potrat. Toto slovo sa opakovalo asi v každej vete. Ukazovali nám obrázky zabitého embria, malého dieťatka rozdrveného na niekoľko kúskov. Nedokázala som sa na to pozerať. Ešte aj teraz, keď píšem teno článok a myslela som si, že som to rozdýchala mám pred očami tie strašné veci na obrázkoch.    Je to nesktočné, ako niekto môže zabiť také jemné, malinké nič. Najhoršie na to všetkom je, že to malé sa nemôže ani brániť. Je to bezbranné strvorenie s priesvitnými prstíkmi na rukách či nohách, často už so srdiečkom a všetkými orgánmi. Áno sú prípady, kedy žena nemá na výber a músí isť na potrat, ale predsa len je to vražda. A to sa jej bude pripomínať každý deň, či noc. Môže sa stať, že sa v budúcnosti nemôže pozrieť na akékoľvek dieťa, že to jednoducho neznesie. Môže robiť veci, ktoré sa nám zdajú neuveriteľné, ale pre ňu je to akoby obrana. Je to nejaký syndróm, na ktorého názov si nespomeniem. Ale jedno viem iste, je lepšie porodiť dieťa, nech už je to zdravé alebo nie a dať ho niekam do domova, alebo na adopciu než ho zabiť ešte predtým, než sa prejaví.Ja nikoho neodcudzujem, každý má na to svoj názor a má právo slobodného rozhodnutia. Ale povedzte mi aký je rozdiel zabiť embrio  - bo aj to je už živý tvor alebo toto malé.

JJ presne tak.

V piatok sme sa cez fyziku s Martinkou bavili o všetkom možnom. Zrazu sme nejak prišli na to, že môj aj Maťkin kamarát, s ktorím si píšeme cez net ide na 3 dni preč. Newedeli sme ešte vtedy, že ide o toho istého človeka. Obydve sme sa s ním zoznámili cez pokec -   a hneď sme si začali písať cez icq.   Ako sme sa o "našich kamarátoch" rozprávali, začali sme si uvedomovať, že sú až moc podobní - rovnako sa volajú, sú rovnako vekovo starí, chodia na tú istú školu a robia tie isté veci. Až zrazu BUM !!! Prišli sme na to, že sa rozprávame o tom istom chalanovi. Tak sme sa na tom začali smiať, až nám skoro tiekli slzy.  Bolo to také vtipné, v Trnave je neskutočne veľa ľudí a práve my dve si píšeme s jedným a tým istým chalanom. Samozrejme o tom ešte nevie, ale zistí to, buď keď si prečíta tento článok, alebo keď mu to jemne alebo brutálne naznačíme či povieme. Rada by som ho pri tom videla ako sa zatvári keď to zistí, teda ak o tom ešte nevie, čo asi ťažko. A práve toto je ten prípaad, keď náhody existujú a dokazujú, že svet je naozaj malý.