Sandrusska

Strácam niť. Už dlho chcem niečo napísať, ale práve vtedy buď na to nemám dostatočne dobré podmienky (bez papiera, či pera), nechce sa mi písať, rozmýšľať alebo si to napíšem, len na to zabudnem a keď to nájdem je to neaktuálne. Keď už si sadnem k tomu, že idem niečo napísať nič schopné ma nie a nie napadnúť. V poslednej dobe, len vymazávam fotky, obrázky, všetko sa akoby pomaly ťahá. Autá idú pomaly, škola sa vleče, moje mozgové bunky sa zapínajú pomaly, všetky pejky akoby nie anie nabrať tú správnu rýchlosť. Jediné čo ide samé od seba rýchlo je večer zapať. Zajtra sme nútení ísť do Haly Družba na Župná olympiádu. Baby to ešte nevedia, ale berem foták, tak snáď niečo nafotíme...  mohli by sme.. už sme dlho nepoužili fotáčik. Pre dnes finíto.

Jednou z vecí, ktorú neznášam je rasizmus. Nenávidím rasistov. Moja babka je rasistka, ale mám ju rada, lebo je to moja rodina. Je to najnechutnejší spôsob, ako niekoho ponižovať a ukazovať mu svoju nadradenosť. Na niekoho vykríknuť, že je neger alebo cigán, alebo úplne iné pripomienky k ľuďom. Ja osobne to neschvaľujem a keby sa dalo, zakázala by som to. Takýmto spôsobom sú urážaní ľudia obyčajný, ale aj známy. Americkú basketbalistku Denise Wilsonovú (25) napadli len za to, že je čierna dvaja slovenský náckovia. Keď volala o pomoc, nikto z okoloidúcich jej nepomohol. Nikto sa jej nezastal. Odohrala posledný zápas s odišla naspäť domov, do najrýchlejšie ako sa dalo a oznámila, že sa už na Slovensko viac nevráti. Tak isto ponižujú aj našich futbalistov. Seneckých Afričanov zahádzali banánmi, na brazílskeho futbalistu, ktorý hrá tiež sa Senec pokrikujú cigán. Je to zvrátené a nechutné. Oni nemôžu za to, akoý sa narodili, ľudia sú rôznorodí, ale len preto by sme sa predsa nemali odsuchovať. Ale hovoriť to nejakému debilovi, bez zdravého rozumu výjde narovnako ako to hovoriť plyšovému medvedíkovi.

Od začiatku roka si hovorím: "Už by som sa mala začať učiť!" Stále som si hovorila, že šak je ešte času, dneska to nechám tak, ale pomaly si začínam uvedomovať, že som to odkladala až príliš dlho. Na pol roka som si povedala, že šak polročné sa neberú do úvahy, ale teraz som v rozklade. Jandulinka moja milá mi dneska oznámila, že bude porada. Úplne som zabudla na to, že bývajú porady aj na 3/4 roka. Blíži sa to pomaly, ale iste.Z ekonomiky tam ešte námam žiadnu známku, z odborného kreslenia tiež, a aspoň z dvoch predmetov mi vychádzajú 4-ky. Síce je pravda, že vďaka tomu, že ma má prof. Bobáková rada na nemine by som mohla ostať pri jednotke, taktiež aj z IVT-čka (počítače...) a anglinu by som si mohla o stupeň zlepšiť, ale aj tak mám v škole katastrofálne výsledky. Z fyziky mám ísť na najbližšej hodine odpovedať a ja v tom mám španielsku dedinu a guláš dokopy. Keď sa spoja tieto dve veci, neznačí to nič dobré. Okrem toho na birmovaneckom budem písať písomku, z čoho samozrejme nič neviem... ešte stále. Keď ešte aj z toho rupnem, tak už to asi fakt nezvládnem. Som strašná trúba. Ani sa nečudujem, prečo mi mama stále nadáva, že sa nič neučím kým som doma. Ale je pravda, že si za to môžem sama. EB som nestíhala, asi som mohla radšej ostať ako duch než aby som úplne odišla. Uvedomujem si to síce neskoro, ale predsa. Snáď sa mi to zlepší.. síce ešte neviem ako poviem rodičom a tým mojích katastrofálnych známkach, ale newadí. Nejak si poradím, veď nádej umiera posledná.

Smrkáááám, kašleeeem.... hapčí...

V poslednej dobe počujem a čítam len jedno. Som chorá, chorí, ona je chorá, on je chorí... sme marodi...

Všetci akoby dostali naraz nejakú nákazlivú chorobu. Dúfam, že k nám nefičí zase vtáčia chrípka. Myslím, že nie, aj keď 100%-tne som si tým istá niesom. Ja som maród, Gabika je doma, Martinka sa akuát vyzdravela, Baruška pôjde doktorke. Ale chrípkové prázky nám ešte nedali. Zmrdi. Koľko ľudí musím ešte nakaziť??? Snáď nie veľa. Som doma od stredy minulého týždňa, jediný kto ma chodí pozerať je babka. Asi sa cíti voči mne odolná. Ségra je večne v inej miestnosti - nechce byť nakazená. A ja som až do piatku doma. Myslím, že tu asi raz skolabujem. Prežívam, len vďaka sms-kám, telefonátom a icq. Bohužial už nemám kredit, snáď sa tatinko raz spamätá a dobyjem mi kartu, lebo inak netuším čo so mnou bude. Som spoločensky deprimovaná. Úprimne keby sa v škole neučilo a neboli tam niektorí ľudia, tak by som tam chodila aj rada. Ale myslím, že to viacerí...

Dnešok sa nesie v prúde myšlienok, úvah a čítania. Veru tak. Poobede som si vytiahla tretiu časť Putovných džínsov a začala ju čítať.  Síce som ju po asi dvoch kapitolách odložila, ale aj tak. Pripomenulo mi to film, ktorý k nemu natočili. Štyri najlepšie kamošky sa prvýkrát na leto rozchádzajú a jedine čo ich drží pokope aj keď sú na míle ďaleko, sú džínsy, ktoré na počudovanie sedia každej z nich. Vysokej Bee, plnoštíhlej Carme, nízke Tibby aj chudej Lene. Film je zatiaľ len jedne, ale už sa natáča aj zvyšok. Na ktorý sa veeeľmi tešííím. :) Knihy sú štyri. Je blbé, že ich len tka málo... ale aspoň niečo.

Měla babka čtyri jabka a dědko jen dvě. Dej mi babko jedno jabko, budeme mít stejně.

JJ toto si spievam v poslednej dobe často. Vždycky keď jem jabĺčko. Predtým som nemala rada jablká, to asi preto mi tak chutia bo predtým som ich so strejčekom v ústach celé jesť nemohla. Teraz si to naplno užívam. Predtým keď som zjedla jedno jabko tak sa všetci čudovali.  Čožesa to so mnou deje???? Nechápala som. Tak to ste mali vidieť môj výraz na tvári, keď som minule na posedenie zjedla dve či tri jabĺčičká. Moja prvá otázka hneď: Niesom náhodou tehotná???  Šak ktovie čo som stvárala v noci...

Uff, planý poplach.

Zase som ja tá najhoršia.

Nech niečo urobím, neurobím, dobre či zle. Poviem či nepoviem, vždy si to nakoniec zlíznem len ja. Už ma to nebaví sakra práce. Ja sa na to všetko vyprdnem. Stažujte sa pre zemnu u niekoho iného nie u mňa. Chcem veľa, keď túžim po tom aby ma aspoň niekto v niečom podporoval a nie sa mi sťažoval??? Myslím, že to nieje nič nesplniteľné. Úplne neškodná túžba. Nič ťažké. Len obyčajná podpora od ľudí čo mám rada. Je pravda čo hovorila Pepa: Tí, ktorí sú k tvojmu srdcu najbližší, ťa najviac zrania.

O toľkých ľuďoch si človek myslí, že sú jeho priatelia - kamoši. A ono to nieje ani zďaleka polovica, 
o ktorých si to myslí....

Práve som prišla z vonku, je mi zima, prsty mám zkrehnuté, no ja to musím napísať. S nikým sa mi ešte nestalo, že by mi v priebehu 5 min. povedal do očí aj 10 krát, že mi jebe. Každú chvíľku som počula nejakú narážku, raz že mi jebe, potom, že ešte nafúkam, že som piča... Áno hovorím - píšem o Jojovi. Keď ma človek v kuse uráža, neverím mu ani nos medzi očami. A to, že si ma ešte zastával, že som jediná normálna z hlín??? To už duplom nie. Nech mi hovorí každý čo chce. Neveríííím. Ľutujem každému, kto ho pozná. Pretože on "zabije" všetkých čo majú maskáče, kto mu bude rozkazovať alebo niečo prikazovať. Je to rozmaznaný fracek, čo si o sebe myslí bohvie čo. Že sa všetci budeme k nemu skláňať a vtierať sa mu, že sa všetci budeme obliekať ako on... Úprimne od nikoho som sa ešte nenechala v kuse takto urážať ako od neho. Až sa mi to hnusí. Stále omieľal, že: "Ty sa zoznámiš s Duškom. Duško sem a Duško tam, hentam...Duško je najlepší, Duško je fajn, Duško je king." Jediné čo ma na tom všetko mrzí je, že som mu fakt jednu nevlepila. Akože nikto mu nemôže rozkazovať, ale on ostatným áno??? To v žiadnom prípade!!! Keď som taká strašná, ako o mne tvrdí, budem šťastná, keď ho už v živote neuvidím a v živote sa neozve. A skôr ako sa Miško opýtaš, áno som naštvaná. Na Joja.

Veci, ktorých sa bojíš za to stoja!

Zistila som, že veľa vecí čo chcem a túžim po nich sa stanú až keď je neskoro a mám iný pohľad na vec. Zväčša realistickejší. V jednej chvíli je to pre mňa dôležité, ale po nejakom čase, keď na tým porozýšľam, rozloží sa mi to v hlave a stane sa pomimo veľa iných vecí, prídem na to, že to, čo som chcela predtým sú úplne nepodstatné veci. Nestáva sa to vždy, ale často. Pretože aj keď viem, že niektoré veci sú blbosti, nerealistické či absolútne absurdné túžim po nich dlho. A čím dlhšie, tým viac. Zákon schválnosti. Za veľa bojujem, ale veľa vecí nechám odplávať niekam do neznáma a práve tie sú dôležitejšie, ale to zistím zväčša neskoro. Niekedy sa vzdávam jednoducho príliš rýchlo. Raz mi jedna učiteľka povedala, že pred všetkým utekám. Hanbím za to, ale asi mala pravdu. Keď sa niekde vyskytne nejaký problém tak sa stiahnem, ale upozorňujem, že nie vždy. To sú tie moje chvíľkové skraty. Tie má myslím každý. Či nie?

Je to zvláštne ale...

... väčšina ľudí mi celý deň nenapíše ale napíše mi večer keď idú spinkať. :D Ako veľa z nich mi napíše aj cez deň, ale večer mi píše najviac ľudí. Oni idú spinuškať a tak mi napíšu Krásnu dobrú noc a sladké sníčky. Samozrejme je im úplne jedno kedy idem spať ja, len oni idú spať práve v tej chvíli, tak mi napíšu. No nevadí aspoň niečo. Tak ja vždy všetkým s radosťou poprajem Dobrú nocinku a krásne sladučké sníčky medovníčky. Misia splnená a všetci môžu spokojne zalahnúť do postielok a spinuškať. Dobrúúúú všetkým:) Pa

Je to zváštne, ale je fakt ťažké nakrútiť jeden film. A predsa ani jeden nieje dokonalý.

Dnes som pozerala niekoľko filmov. Každý bol o niečom inom. Jeden z nich bol aj Denník princeznej. Nič moc, ale o to mi nešlo. Mňa zaujímali bonusy. Boli tam vystrihnuté a nepodarené scény, rozhovory, videoklipy, jeden diel z relácia jednej herečky čo hrala vo filme, príbeh o tom, ako si jedna nemenovaná osoba zahrala na princeznú, komentáre režiséra či jednej z hlavných postáv a podobne. Jednoducho ja som len pozerala, čo všetko sa nachádza na jednom filmovom dvd. Samozrejeme okrem filmu. Toľko vecí je treba na filme urobiť. To nieje len tak, zahrať, natočiť, zostrihať a pridať hudbu. Je v tom omnoho viac. Človek si to pozrie a povie si, okej zase ďalší klasický americký film s dobrým koncom. Ja keď som si pozrela tie bonusy, videla som v tom viac. Režisér má veľký podiel na tom, ako herci zahrajú svoje úlohy. Povzbudzuje hercov k lepším výkonom. Pri strihaní scén si myslíte, že tam potrebujete všetko, ale pravda je, že nie. Polovicu z toho čo sa natočí môžete kľudne vyhodiť. Myslela som si, že viem o čom je tento film. Pokiaľ ide o vonkajšiu stránku, nemýlila som sa. Ale pokiaľ ide o vnútornú, možno som sa tiež nemýlila, ale len som nad tým toľko nerozmýšľala , lebo to tak neudrie do hlavy. Nenapadne vás to hneď. Vystihujú to tri vety. Jedna bola povedaná priamo vo filme a ďalšie dve povedala Kelly Clarkson v rozhovore. Srdce robí veci z rozumu, ktoré rozum nikdy nepochopí. Každý si musí vybojovať svoju bitvu. Zistiť, čo mu sedí.