Sandrusska

Je jedna hodina v noci a ja nemôžem spať. Pozerala som film, pozerala do prázna, nechala neviem koľko komentárov na Barushkinom blogu, prezváňala som sa s Edom, odpísala na RP-čky, rozmýšlala o všetkom možnom a stále sa mi neche spať. Stále len pijem Ice tea a prichádza mi na rozum, či to v sebe nemá nejaký kofeín. Fakt netuším, ani na flašku sa mi nechce pozerať, je ďaleko. Teraz by sa mi veľmi hodilo zatancovať si... ale nemôžem. Už je nočný kľud a u nás doma všetci spia. Neviem, čo mám ešte robiť. Nikto s kým by som si rada pokecala nieje online a kecať do telefónu sa mi fakt nechce, aby som niekoho nezobudila. Mama vstáva do práce, takže by asi nebola veľmi nadšená. Chýbajú mi dlhé večerné rozhovory, plné úprimností, srandy, porozumenia a kľudne aj blbostí. Proste kecanie o všetkom. Volá mi Edo. ...... No zdvyhnúť mu to nemôžem, bo by som niekoho zobudila a mala by som po chlebe. A nič na raňajky. Prešlo ďalších 15 minút a došiel mi ľadový čaj. Moje oči sú stále otvorené. Už ma to nebaví písať o ničom. Nemám fantáziu, nekopla ma múza ani nič podobné. Akurát mi stále vybruje mobil. Asi by som si ho mala vypnúť. Edo buď trpí nespavosťou ako dneska aj ja, alebo je vonku a baví sa. No možno je opilý, bo neodpisuje na sms a len volá a volá. Jujha snáď som ju neposlala niekomu inému. Jedine Eliške, ale tá nepíše ani nevolá, tak neviem.... Mala by som si vypať mobil a ísť spať, aj keď nemám šajn ako zaspím... rátanie ovečiek vždycky vzdám pri nejakom milióne a beztak nezaspím... a baterku do mp3 si šetrím na nedeľu, bo ideme s rodičmi na kúpalisko. Ble už zase.... neviem ako to prežijem... Asi si ju budem musieť zase nabiť....  čo už idem ju nájsť. Jeee ona je vedľa mňa. To je snáď osud. Dobruuuuu

Každý človek je na niečom zavislý. Možno sa to nezdá, ale ja to pravda.

Sedím doma, čítam si kamarátov profil a všade vidím slovo fucik. Marcel nehovorí takmer o ničom inom ako o futbale... hrá futbal, pozerá futbal, chodí na futbal, rozpráva o futbale. Niekomu sa to zdá divné, ale my, čo už Marcela poznáme, sme si už zvykli.

To je len jeden z množstva príkladov, ako dokázať, že každý má niečo, na čom je závislý. Či viac či menej ale je. Ja som závislá na písmenkách, ľuďoch, priateľoch, hudbe, čokoláde. Moja obľúbená sladkosť bola vždy 3bit-ka. Teda až kým som nezačala nosiť rovnátka a neboleli ma zuby. Ale najviac na svete som závislá na plyšákoch. Nie nesmejte sa. Fakt. Tie ich tváričky, malé či velké telíčko, ktoré človeka poteší keď je mu najhoršie. Keď ho každý opustí a potrebuje niečo objať. Keď človek nevie čo kúpiť tomu druhému. Plyšáci sú proste naj, je to klasika.

U nás doma je to skôr o zvyku. Moja súgra je závislá a svojích nechtoch. Každú chvilku je cítiť v našom byte smrad z laku na nechty a vôňu z odlakovača. Moja mama stále lúšti tajničky, nezaobíde sa bez čaju či mäkkého županu. Momentálne si zobrala na mušku ten môj a keď ho zničí, kúpi si nový. Môj tato si neodpustí každé ráno horúcu šálku silnej kávy. Hotové smrťáky. Jedného by porantalo.

Ale jedno má veľmi veľa ľudí spoločného - hudbu. Bez nej sa jednoducho nedá žiť. Ráno sa zobúdzam na spev vtákov, večer mi v ušiach znejú posledné tóny z mp3 až kým nezaspím. A tak si myslím, že by sme sa nemali hanbiť za to, že je pre nás niečo cennejšie, aj keď sú to úplne nepodstatné veci. Milujeme ich a to je najdôležitejšie.

Každá závislosť je iná, ale to predsa neznamená, že jedna je lepšia než tá druhá.....

Začínam si uvedomovať, že v mojom živote sa nachádza veľmi veľa ľudí....

... ale nie všetci sa označujú právom kamaráti. Síce ich tak volám, ale začínam si uvedomovať, že úplne každý si to nezaslúži. Každým dňom spoznávam nowých ľudí a každý z nich je iný. Jeden je veľký pohodár, druhý je vždy namrzený, dotieravý či nadržaný , niekto potrebuje byť stredom pozornosti, iný je samotár a nemení sa len preto, aby ho mal niekto rád. Ale každý občas potrebuje spoločnosť. Tak to je.

Priateľ tu je vždy, keď ho potrebujú.

Niektorí keď vidia, že sa iným nedari, majú problémy či potrebujú pomoc, tak pomôžu okamžite. No, niektorí nevidia problémy iných až kým sa ich to osobne netýka. Ale preto nerozdeľujem ľudí na tých, čo si zaslúžia a nezaslúžia byť nazvaní priatelia. Ide o to, že priateľ je priateľov až vtedy kým vieš, že za to stojí. A to chce veľa dokazovania.

Leto je plné vody, ale niekedy sa k nej dostaneme inak než by sme si želali....

.... pršíííí, stále, každý deň.... len pršíííí. Zachvilku sa búdeme na kúpaliskách kúpať v dažďovej vode. Je to blbé počasie. Jeden deň je krásne teplúčko a v ďalšom okamižiku ľudia pršachú pred obrovskou búrkou. Je to skôr ako hurikán. Príde z ničoho nič a tak isto aj odíde. Chce sa mi z toho všetkého spať. Som bez energie, paliva a to ma brzdí. Vadí mi to. Prečo nemôže byť leto krásne. Tak ako bolo minulý rok? Prečo? Hmmm???? Nechce sa mi nič. Sedieť doma, ísť von, spať, dýchať, žiť. Neviem čo chcem. Nevydím v ničom zmysel. A to všetko kvôli počasiu. Čo môže spôsobiť dážď....

Dnešok bol fakt.... ani neviem ako by som ho opísala.

Boli sme s Elis vonku a čo nevidíme, :D ideme okolo kruhového objazdu a starenka si to tadiaľ vedľa áut ťahá na biku cez kruháč.Elis hneď, že heeej babka hazarduje so životom. Pekne...:D

Potom sme si zaspievali v sprievode môjho tichého mobilčeku Martina Madeja z čias jeho veeeelikej slávy a zakotvili sme uz po niekoľký krát na našom veľkom kopci... Stretli sme sa s chalanmi, ktorí vo veľkom rozoberali Mafstory. :D Tú hlášku fakt nezabudnem. :D Jojo hovorí: Ja o voze a ty o dvoch kozách.Martin na to: O jakých kozách šak ja tu hovorím o Mafstory na Jojke. Nijaké kozy som nespomínal. :D Takýto výbuch smiechu mi dal zabrať. Neskôr sa rozoberalo, prečo je pod jednou lampou väčš tieň než pod ostatnými a prišlo sa na to, že Elis medituje po stojačky. :D Ale keď sa Martin (dúfam, že sa tak volá) opýtal kto je to Budha ja som fakt z neho nemohla. Jojo si myslel, že plačem, zatiaľ čo ja som sa na tom ušťávala 4 hodiny.  Musím povedať, že dnes tie zádery len tak padali. Len tak ďalej...:D

Vždy keď príde mama alebo ségra a spravia mi scénu, že som si zase nič neupratala, tak im poviem, že to je môj osobný poriadok a ja viem presne kde čo mám. Lenže občas príde doba, keď už ani je netuším kde čo mám. A tak začína moje jarné upratoavanie, ktoré sa zväčša nekoná na jar. Ja to riešim práve teraz. Vyhádzala som si šuflíky a vyhodila som si asi polovicu nepotrebuných vecí, čo som tam našla. Dala som si prestávku, aby som si napísala tento článoček. Čudujete sa, že spomínam len šuflíky??? By ste sa čudovali čo všetko sa tam schováva. A koľko prachu tam je.

Tak ako som si našla neporiadok v mojej izbe, mám neporiadok aj v citoch. Asi aj na to sú prázdniny. Aby sme si od seba navzájom odpočinuli a našli cesty, ktoré nás budú spájať. Už ani poriadne neviem, koho mám volať kamarát, koho nie a koho mám ešte stále rada. Pomaly sa ukazuje, akí sú niektorí ľudia, keď si to človek nevšimne na začiatku a nevzdá to, nikdy nieje neskoro na to prísť. Keď je na to pripravený.

Čaká nás tisíc krásnych dní, plných zážitkov, krásy, hádok a uzmierení, lásky, priateľstva, všetkého čo nám život ponúka a my to chceme alebo musíme prijať. Tak prečo neísť do toho???

Sedím v studenej sále plnej klimatizácie, v pohodlnom sedadle a pozerám sa na film Sex v meste, ktorý mi ale vôbec ako film nepripadá. Príde mi to, akoby som pozerala na niečí život. Život ktorý plynul už dávno pred tým než sa rozsvietilo plátno a bude plynúť dávno potom ako skončia titulky. Z jednej strany počujem ako si niekto hovorí, že mu je zima a z druhej sa niekto smeje na tom, čo som povedala. Vtedy mi to došlo. Sedela som v kine vedľa najlepších báb zo školy, smejeme sa na filme, ktorí nás baví, hádžeme do toho super kometáre a užívame si posledný poriadny školský deň.Ten film mi prišiel trochu podobný tomu nášmu. Až na to, ze nemáme 50 rokov, nie sme 4 a nie sme najlepšie kamošky. V podstate máme 16, sme piati a ... ja s Maťkou, Gabika s Jankou sme najlepšie kamošky teda aspoň dúfam a Barborku lúbime všetky. Ale užívame si život podobne ako tie ženské na plátne. No, len na nás nesleduje milión divákov po celom svete. 

Vychádzam zo sály a neuveriteľne mi škŕka v bruchu... som strašne moc hladná. Vtom vidím nejaké decko ako sa napcháva hotdogom a ja mám obrovkú chuť mu ho zobrať a zjesť. No to by asi nebolo moc pekné odomňa. Urdžala som sa na uzde a pokračovala v ceste domov na autobuse. Mala som strašnú chuť pospať si... ale prespať zastávku by nebolo bohviečo...

Prvé čo doma urobím je, že si uvarím menší obedík. Ohh konečne... bola som strašne hladná, šak okrem toho som mala ráno ani nie jeden kúsok z vianočky som nič nejedla. Takže som si to celkom aj zaslúžila...:)

Dostanem odkaz od Sabušky, že ideme zase do Maxu - inak tam kde som bola v kine... tažke idem šup šup do sprchy... spraviť zo seba človeka:D A zase to začína všetko odznova...

Sedím za pc, pozerm na svoju opálenú tvár v zrkadle a pýtam sa samej seba:"Zmenila som sa tak ja, alebo tí druhý???"

Odpoveď na túto moju otázku nepoznám. Aspoň nie takú akú by som chcela. Ja viem, že sa všetci meníme a niektorí až brutálne... ale prečo??? Prečo aspoň niekto nemôže zostať taký aký bol??? Nemyslím výzorovo, ale povahovo. Ľudia sa hrajú na niečo čo niesú a potom sa čudujú, že si o nich ľuďia myslia, že sú trapný. Ľuďia sa menia vplyvom iných ľudí, zväčša nových.... menia sa podľa okolností a podľa prostredia v ktorom žijú. Ale to neznamená, že ja keď budem žiť 50 rokov na Hlinách 12 tak budem stále rovnaká, ako keď som sa narodila. Ľudia sa menia spolu s časom. Niektorí k lepším a niektorí bohužial k horším. To je ten horší prípad. Človek si myslí, že je cool, keď z ničoho nič začne chlastať, fajčiť a obliekať sa jak neviem kto, čo.... Zväčša to človek postrehne, že sa ten druhý zmenil, keď ho vidí po dlhšom čase. Ale niektorí, tí šikovnejší, si to všimnú aj inak. Aj keď toho človeka vídava častejšie. Sú to také maličkosti, keď nezavolá, nenapíše, neodzdraví pričom ťa videl.... nenájde si na teba jednoducho čas. Keď sú pre neho dôležitejšie iné priority... nie také aké boli predtým. No, človek zistí, že sa zmenil on, práve vtedy, ak príde na miesto, ktoré zostalo nezmenené. Uvidí, že nie všetko je iné, nie všetko potrebude zmenu. Hovorí sa, že život je zmena, ale nie vždy je to lepšie.

Život je taký akým si ho ľudia robia, môže byť veselý, plný prekvapení, nudný, no aj smutný a zložitý. No určite býva často krutý, ale aj zato si môžu sami ľuďia. Život je ako horská dráha, raz si hore a raz dole... nikdy niesi stále na rovnakej úrovni.

JJ správne ste si domysleli, bola som na kúpalisku.....

... zo školy. Tri triedy z našej školy, medzi nimi aj my, sme sa ráno o 9:00 vybrali na kúpalisko. Prišli sme medzi prvými a mali sme možnosť vybrať si dobré miesta. Najpr som o kúpalisku ani počuť nechcela... veď ja a toto miesto, to nejde k sebe....ale nakoniec som sa nechala ukecať. Vytasila som na seba červené tričečko, sukničku, červenú kabelečku a modré plavky so žabkami. Prvý boom bol keď som mala na sebe sukňu... , druhý boom bol pri mojom vstupe do vody a tretí boom, keď som mala priberaný copik a nemala ofinu. Trochu  nezvyk, ale super.  Vo vode sme sa s babami vybláznili a veľakrát opalovali. Samozrejme ja zmetkárka som si nechala všetko doma.  Hrebeň, časák aj opalovací krém. Šak čo budem.  No Martinka bola aj s Gabikou vybavená a všetko čo som si zabudal doma okrem zdravého rozumu mi naservírovali. Kujeeeem lásky!  Urobili sme zopár fotiek... no verte mi nieje to bohvie čo a v tom najväčšom horku som musela ísť domov. Ale musím povedať, že aj keď som tam spočiatku nechcela ísť bolo tam superrrr.  Aj keď som sa dokonale spálila a všetko ma teraz bolí a štípe....

... a konečne bude koniec šk. roku a prázky.:) Teším sa, aj keď viem, že to bude nudné leto.

Nič neplánujem, akurát Jankinu oslavu u Gabiky a nejaké diskotéky. Inak nič. Rodičia už teraz chcú chodiť na kupko, aj keď dobre vedia, že kupká veľmi nemusím. Asi tak ako pečené mäso, ktoré preto mama robieva doma dosť často. Dnes, keď som sa jej pýtala, či s nimi musím zajtra ísť povedala, že by mi neuškodilo, keby som sa im občas venovala. Neuvedomila si, že už aj dneska som si si kôli nej menila program. A ešte aj zajtra??? Všetkého veľka škodí. Nemám na ňu vôbec náladu. Mala som 2 alternatívy na tento weekend. 1. Prespať celý deň a dospať posledné nabyté týždne. 2. Ísť von s tými kamošmi, na ktorých obyčajne čas nemám. A čo robím namiesto toho??? Musím kvôli my family vstávať skoro a venovať im moju plnú pozornosť. Tak kde je tá spravodlivosť??? Nechápem to, som ja tá zlá, alebo oni takí nároční??? 

Musím byť len veeeľmi trpezlivá ja viem... Hovorím si to stále... ale nejako to nefunguje už.

 vždy budem čierna ovca rodiny.. len inak než je tu na obrázku:D presne naopak:D