Sandrusska

Pre začiatok musím podotknúť, že autobusy vôbec nemám rada. Neznašam ich. No niekedy nieje iná možnosť a musím cestovať s nimi. Na základke som na buse chodila len minimálne...asi tak dvakrát za rok aj to len do tábora a z tábora. Keď už o ňom zase hovorím, dneska cestou zo školy som si spomenula na záhadu spojenú s cestovaním v buse do a z tábora. Vždy keď sme tam išli všetci boli čulí a všetci sa bavili aj keď sa nepoznali. Keď sme išli z tábora domov bolo to presne naopak. Všetci sa poznali a keď sa dospievali pejky, ktoré mal každý rád spokojne si takmer všetci zavreli viečka a spinkali. Akoby ich ten tábor unavil natoľko, že im vycucal všetku energiu. Vtedy sa cesta domov zdá omnoho kratšia. Aj keď trvá rovnako... No a spomenula som si na to preto, lebo keď som si oprela hlavu o sedadlo a pozerala von oknom, mala som stršnú chuť spať. Nebola som až taký unavená, proste sa mi len privierali oči a ja som sa prekonávla, aby som tomu nepodľahla.

Prešiel zase rok a začína sa jedna z mojich obľúbených častí roka.

 Včera sa skončila jedna etapa - futbalová. Bohužial sme prehrali a s ľútosťou musím povedať, že som to hovorila. Tušila som to. A tiež si myslím aj to, že ani v hockeji tento rok rok nič nezískame. Žiadny kov do zbierky.  Dnes sa totiž začína úplne nová etapka - hockejová. Teším sa na ňu vždy celý rok. Ale už sa dlho nestalo, že by ma v niečom naši hokejisti prekvapili. Minulý rok sme skončili 6. A tento rok neviem, neviem či na tom budeme lepšie. Tak či onak MS v hockeji sú mojou srdcovkou. Pamätám si ako aj veľa ďalších ako sme vyhrali zlato. To bol najlepší rok. Všetci oslavovali. Bolo prvý a posledný krát - zatiaľ.  Spomínam na časy, keď som s teraz už bývalými spolužiakmi sedela na schodoch pred mojím vchodom a  pokaždé, keď sme dali gól moja mam vyšla na balkóna a kričal aký je stav.  Teraz to síce prežívame, ale nie až tak ako minulé roky. Vtedy som cítila aspoň malú nádej, že vyhráme nejakú medajlu. No teraz ani nie. Budem šťastná, ak vyhráme nad Českou republikou. Tí sú naši najväčší súperi. Slovensku by som držala vždy. Pokiaľ hráme proti Česku, držím SVK. No ak hrá CZ proti niekomu inému stojím za CZ. Inak by to ani nešlo. Sme hockejivý národ a tak to má byť.

Kedysi som si myslela, že noc je nebezpečnejšia než deň. Namýšľala som si ako malá, že deň ma ochráni pred nočnými prášermi pod za posteľou. Mesiac, ktorý svieti na predmety v našom byte vytváral príšery, ktoré som si v detstve nechcela pripustiť k telu. Teraz som si nie celkom istá čo je bezpečnejšie. Asi podľa toho kde sa človek nachádza. Ja osobne milujem noci strávené doma. Konečne je ticho, kľud a pokoj. Neviem, ale niekedy sa lepšie cítim doma v teple, bezpečí a domáckom svete než niekde vonku alebo na diskotéke. Doma sa niekedy lepšie zabavím. Možno preto, lebo celé dni je všade ruch. Dokonca aj doma. Celé dni od rána do večera vreštia deti u susedov. Ráno a večer, že sa nechcú umývať a medzitým kričia pri hrách. Moja família po sebe občas vreští, akoby boli od seba na kilometre. Televízory a rádia sa prekrikujú, do toho hrmý práčka, rantá vysávač a ja si vtedy myslím, že aj na nejakom najrušnejšom večeirku je tichšie než u nás doma. Vtedy rada zdrhám von. Preto si večer, keď  všetko stíchne tak užívam.

Keď som bola malá, pozerávala som tento nádherný šport pravideľne. Nechápem to. Ale asi to bolo aj tým, že som bola každú voľnú chvíľku na ľade.

Po čase som od toho upustila a aj krasokorčuľovanie ma už nejako nelákalo. Minulé majstrovstvá sveta v Zágrebe boli neskutočne nezáživné. A jediné čo som v TV chcela pozerať zo zimných športov bol hokej. No, dneska sa niečo prelomilo, v TV nič nedávali, moja MP3 hrala stále to isté a kniha ma nebavila. Myšlienkami som bola neustále inde. Prepínala som programy a nechala som to na Eurošporte. Bolo krasokorčuľovanie párov vo voľných tancoch. Začiatok ma nebavil. Bol nudný a nejako ma to tak ako minulé majstrovstvá nebralo. No ako prichádzali ďalšie, lepšie dvojice bolo to chytľavejšie. Po čase som pochopila, čo ma na tom kedysi bavilo. Na ľadovú plochu nastúpili zástupcovia Azerbajčanov - ona američanka, on rus. Mali tempo a akoby spolu splívali. Po nich nastúpili britskí súrodenci. Vypadalo to, akoby boli z inej planéty. Rodení azerbajčania boli fantastickí. Takto tancovali aj v Zágrebe. No američania ich úplne preválcovali. Štartovali zo 6. miesta a na majstrovstvách boli len 2krát. Boli asi najmladší. Vypadali, akoby sa vznášali. Po nich nasledovalo 5 najlepších párov. Rusi (boli síce skvelí, ale akoby hudba bola rýchlejšia), francúzi (boli vrcholom večera a obhájili si svoj náskok na 1. mieste a aj svoj osobný rekord), kanaďania, taliani (zažali životný úspech), ďalší francúzi (ich vystúpenie bolo ako koncert) a američania. Všetky vystúpenia boli niečím výnimočné. Každé z iného súdku. Všetko to boli iné príbehy, plné emócii. Vo dvojiciach, v kt. neboli súrodenci bola vášeň. Veľa krajín malo svoje zastúpenie a niektoré aj viac než len jedno. Jediné, čo bolo smutné, že my - Slováci sme tam nikoho nemali. Čo už snáď příšte.

Inak 1. miesto obsadili Francúzi, 2. miesto Kanaďania a 3. miesto patrí Rusom.

Moje najobľúbenejšie. Ten kto ma pozná vie, že by som bez nich neprežila, ale len málokto vie, že pri nich chytám tiky. JJ niekedy si to ani neuvedomujem, ale aj keď sedím na mieste, proste hýbem sa do hudby. Tak ako tanečníci vo filme, tak aj ja doma v sede.  Najzaujímavšie je to v kine, keď z neho výjdem, tak každý pozná, na akom filme som bola.  Preto chodím do kina s takou osobou, ktorá si na to a moje úchylky už dávno zvykla  tj. my sister. Viem, že aj ona má chuť si poriadne zatrsať, len na to nemá odvahu. Čo už má, každý má svoj štýl.

Dnes som pozerala Honey. Je to perfektný filmík!!!! Týmto chcem strááášne poďakovať Ditulíííínke mojeje najkrajšej za ten filmík!! Ďakujeeeeeeeeeeeeem!!! Pri pozeraní som úplne cítila ako mi krv vrie v žilách. Mala som chuť vyskočiť a ísť si niekam zatrsať, najlepšie ešte s niekým.  Len niekoľko vecí mi v tom zabránilo - bolelo ma strašne koleno, som chorá, takže my moom by ma nepustila, nemala som s kým,  a doma by sa na mňa kukala moom takým nechápavým pohľadom, že by to mne, ani jej nerobilo dobre.  Preto som sa radšej držala na uzde a sedela na gauči a len hýbala s ostatnou časťou tela. Budúci týždeň by som chcela ísť na Let´s Dance 2. Voľné pokračovanie Step up. Takže ďalší tanečný filmík. Už vidím, ako sa budem na tom sedadle mrviť. Nedokážem dlho niekde obsedieť.  Príliš veľa energie, hlavne keď vidím ako na plátne ľudia tancujú. No kto by odolal???

Tančené filmíky majú niečo do seba. Čo nás ostatných čo tancu fandíme a milujeme ho nedokážeme odolať a nedokážeme ostať chladní. Čo to je??? To netuším, ale viem je to silné. A veľmi!!!

Podľa mňa najlepšia vec na svete. Je to moje všetko. Už ako malá som vedela tancovať lepšie ako chodiť. Vtedy som ešte v rúžovej sukničke, s dvomi copíkmi, trsala pred televíziou a všetkým v rodine ukazovala ako mi to ide. Na základke som tancovala už na prvom stupni, pod vedením pani učiteľky Lackovičovej. Neskôr jej dcéry Lucky. Chodievali sme tancovať na rôzne súťaže a tým sme reprezentovali našu školu. Nikdy nezabudnem na tie trapasy čo sme tam zažili. Ten cantry tanec v dvojici s Marečkom to bolo niečo. Na to nikdy nezabudnem. Alebo na štadióne keď sme sa s babami toľko mýlili až to vypadalo tak, že sme to urobili bezchybne a že to tak malo byť. A na tom všetkom sme sa toľko nasmiatli až nám skoro slzy stekali po tvárach.  Tanec milujem a napĺňa ma aj teraz. Aj keď nemôžem v súčastnosti chodiť na tanečnú vynahradzujem si to. Milujem tanec v akejkoľvek podobne. Vždy som sa s obdivom pozerala na Lukáška a Zuzku mojich bývalých spolužiakov, ako ladne dokážu tancovať spoločenské tance. Každý po svojom, úplne inak, ale pritom rovnako krásne.

Moja známa Mária zase odmalička tancuje balet. A je v tom naozaj perfektná. Jednoducho to už má v sebe. Malé žieňa, ale pritom dokáže neuveriteľné veci. Nie nadarmo sa hovorí dobrého len málo vyrastie.

U nás na základke by ste našli jeden talent za druhým. Síce sú tam nafúkaní ľudia, tohtoročný deviataci niektorí to hej , ale jedno im musím uznať, výdrž a talent majú. Tancujú break dance a ako som sa už mnohokrát presvedčila sú v tom naozaj dobrí a to ani neskúšajú dlho. Chcela by som ich vidieť po niekoľkoročnom trénovaní.

A to najlepšie na koniec.Ewka moja bývala spolužiačka a Martinuška moja najlepšia kamoška na svete tancujú jeden z mojich najobľúbenejších štýlov - hip hop. A keď ich človek vidí tancovať, tak sa má na čo pozerať verte mi!  Sú obydve skvelé, aj keď sa nedajú porovnávať, bo Ewik sa tomu venuje dlhšie, ale fakt sú super.

Ale prečo mám práve tanec tak strašne rada? Je to pre mňa niečo ako pre iných dýchanie, ako pre športovcov futbal, deti rozprávky či študentov knihy. Je to niečo bez čoho by som si nedokázala predstaviť život. Keď mám príležitosť tancovať nepýtam sa, jednoducho tú možno príjmem a naplno ju využijem. Keď tancujem nevnímam nič naokolo len hudbu a pocit, že snaď nič nieje na svete krajšie. Úplne mi to vyčistí myseľ a dáva mi to pocit optimizmu. Na všetko sa pozerám tak trochu inak, lepšie, krajšie. Je pre mňa prirodzené tancovať.Tanec vyjadruje niečo, čo nikto okrem tých čo tancujú, nemôžu pochopiť. Je to cit. Tanec vyjadruje to, čo sa slovami popísať nedá. Páči sa mi nielen preto, že je to niečo, čo sa dá naučiť, ale hlavne preto, že tancovať môže úplne každý. Každý si v ňom nájde to svoje. Či už je to hip-hop, breakdance, balet alebo spoločenské tance, disco... každý je skvelý, svojím spôsobom krásny a originálny, tak ako človek.

Tanec nieje hriech je to vášeň.

Poznáte ten pocit, keď je vám smutno a nemáte nikoho kto by vás objal alebo ste na všetkých nahnevaní??? JJ vtedy sú najlepší kamaráti - plyšové zvieratká. Keď sa potrebujem niekomu vyspovedať, niekoho objať alebo pri niekom sladko zaspať a nikto z ľudí pri mne nieje, prídu na rad plyšáci. Im môže povedať čokolvek a viem, že to nikomu nepovedia a nebudu ma kritizovať, ani odsudzovať za to, aká som. V noci, keď sa zobudím na zlý sen a nemôžem zaspať, zaspím s plyšovým hafanom v objatí. Keď  plačem alebo spomínam na krásne časy, ktoré sa nikdy nevrátia späť, práve plyšové zvieratká sú pri mne a k nim sa otočím. Pretože nie vždy môžem čakať pomoc od kamarátov. Čím viac plyšákov doma mám tým je to lepšie. Len jediný problém je, že už neviem kam ich uskladním... Od malého malička dostávam plyšákov - malých, veľkých, na kľúče, všetkých možných farieb a druhov. Vždy sa poteším, keď nejakého pekného plyšáka dostanem.... a co vy?

Dneska som si plne uvedomila, že bez hudby neprežijem ani jediný deň. Či sa jedná o hudbu hocijakého charakteru. Znelka filmu, seriálu, či upútavka do filmu. Ako niektorá suseda spieva, až príliš nahlas a falšne a trhá to uši, no snaha sa cení  alebo sa ségra snaží spievať pesničky, ku ktorým pozerá videoklipy. Je mi jedno, či hrá hudba v TV, v rádiu, v mp3-ke, mobile, ide z vonku, alebo sa nachádza len v mojej hlave. Jednoducho ju v živote potrebujem, keď jej nemám dosť bohužial si musím dopomôcť sama.. a verte mi, pokiaľ na to nieste dostatoční psychicky pripravení tak to neprežijete. Či je to domáca tvorba, zahraničná, intrumentálna, alebo ktorýkoľvek žáner. Vianočná, letná, romantická, soundtrack. Vždy a všade a nachádza hudba. Vianoce bez kolied by nemali zmysel a discotéka bez tanečnej hudby tiež nie. Perfektné piesne nevyumrú, sú nezabudnuteľné. Veľa piesní, uspávanok, kolied pretrvávajú celé veky a tradujú sa z pokolenia na pokolenie. Ja sama si nedokážem predstaviť pozerať doma v decembri videoklipy a nevidieť aspoň raz Last Christmas od Wham! K letnému táboru zase neodmysliteľne patrí La Bomba a na konci tábora samozrejme Sila je v nás. Pri pozeraní majstrovstie sveta v hokeji mi hneď príde na rozum pieseň Nech bože dá. Spievanie s kamošmi si neviem predstaviť zase bez Spartakovskej hymny. V našej triede nieje deň, aby nezaznelo Elektro house bounce. To proste nejde...

Túto veselú postavu neobyčajného dievčaťa Pipi, ktoré má väčsiu silu, než široko ďaleko najväčší silák, určite poznáte.Príbehy malej Pipi sformulovala do niekoľkých kníh spisovateľka Astrid Lindgrenová. Rozprávkové švédske roztomilé dievčatko, ktoré bolo aj malou anarchistkou si zahrala legendárna Inger Nilsson, ktorej sa nikdy napodarilo zbaviť nálepky majiteľky bodovaného koňa, ktorého hravo zdvihne nad hlavu. Herečka má dnes okolo 47 rokov a stále aktívne hrá v rôznych divadlách a filmoch. Z filmov o slávnej Pipi poznáme napr.

• Pipi sa sťahuje do vily vilôčky
• Pipi sa pripravuje na Vianoce
• Pipi je na úteku
• Pipi na ostrove pirátov

Milujem prvý sneh, keď po celom roku vidím padať vločky a všetko je posiate bielym paperím. Vtedy chcem, aby stále snežilo až do jari. Je to všetko také krásne a nevinné ako práve narodené dieťa,  prvý novomanželský bozk, prvý pohľad na svet človeka, ktorý nikdy nevidel. Vločky sú veľké ako darčeky darované z lásky. Všetko je biele - stromy, cesty, autá, domy...Vtedy by som dokázala odpustiť čokoľvek, lebo sneh dokáže vykúzliť prekrásny úsmev nielen na tvárach detí, ale aj dospelých, zatrpknutých či nazlostených ľudí a zmeniť aspoň niektorých ľudí pohľad na svet. Vtedy ľudia uveria, že existujú skutočné Vianoce. Keď padne noc a hviezdy spolu s mesiacom zasvietia na sneh, je to okúzlujúce. Prechádzať sa pritom na zasnežených uliciach mesta, kde je všetko prichystané na blížiace sa sviatky. Všade je kľud pohoda a pokoj. A to isté sa deje aj počas sviatkov a po sviatkoch. Mesiac je malý zázrak, ktorý vychadza každú noc aj v zlých časoch, aby nám pripomínal , že každý deň je krásny. A preto by sme ho mali stráviť najlepšie ako to ide.