Sandrusska

Moja mam mi dnes povedala, že by som nemala písať o smutných a morbidných veciach. No, ja si myslím, že aj keď sú niektoré veci smutné, je potrebné o nich písať a hovoriť, aby sa na ne nezabudlo. Veď nieje všetko len pekné a veselé.

Poobede som vyrazila s mamou a babkou na cintorín. Najskôr nám bolo príšerne teplo. Bolo to k nevydržaniu, vyzliekali sme si bundy a rozopínali svetre. Pozerali sme sa na starý cukroval a ja som nevedela, čo mi to tak strašne pripomína. Uvedomila som si to, až keď mi to povedala babka. Vypadalo to tam ako po vojne. Všetko porozbíjané, všade prach a nikde ani nohy. Brána zavretá na zámok a všetko odkázané na zánik. V minulosti, keď sa skončila výroba sa tam mali stavať nové byty, no už je to dávno čo to  bolo povedané a stále sa tam nič nerobilo. Keby na tomto mieste niekto našiel mŕtvoli, vôbec by som sa nečudovala. Vo všetkých starých článkoch je písané, že je nezabudnuteľný. Že bude žiť naveky. No, keď sa všetka výroba presunula do Dunajskej Stredy, všetko sa skončilo. Ale tento náš Trnavský cukroval nič nenahradí, bude žiť už len v naších spomienkach, ale predsa.

Po ceste sme narazili na obrovskú skupinu ľudí, ktorí si to vykračovali asi pravdepodobne na krížovú cestu na starý cintorín. Nikdy som tam osobne nebola, aj keď je to blízko new cintorínu, vždy som išla len s autom alebo autobusom okolo. V skupine boli starí, mladí, deti... pozerala som len, ako je možné, že sa toľko ľudí dá na takýto každoročný pochod. A ešte v takom horku.

Pred cintorínom sme nakúpili jarabátka a trochu sa porozprávali s starou predavačkou, ktorá si privyrába dlhé roky len týmto. Buď predáva jarabátka, kytice alebo vence. Ako sme vstúpili na cintorín, premohla ma tá nálada ako vždy. Na cintoríne som nebola od sviatku Všetkých svätých a tak som úplne zabudla, aké to tam je smutné. Na Všech svätých som bola síca skoro na všetkých cintorínoch v okolí Trnavy, ale práve na tomto dôležitom nie. Pribudli tu nové hroby, mená a ja som si už v minulosti myslela, že toto miesto je už aj tak prepchaté, ale nie. Mýlila som sa. Teraz tu  bolo dvojnásobne viac hrobov a už bolo jasne vidieť, že sa tam už nič nezmestí. Kaplnka bola po 155-krát vyhorená, ale ľudia tam stále pridávali zapálené sviečky a kahance. Nechápem ich. Nech tam dávajú len kvety a vence, keď ich to láka, ale nie sviečky. Neviem ako dlho to tá kaplnka ešte vydrží. Na Náhrobkoch som našla veľa známych mien, ako Eliášový, Jendrušový či Rybárikový. Pribudlo tak ako veľa veľkých aj malých hrobčekov. Keď som si uvedomila, koľko malých detí zomrelo, bolo mi do plaču. Pri našom hrobe som naša nejký hrob, ktorý som si buď nepamätala, alebo bol len nahradený nejakým iným. Bolo tam pochované ani nie 6 mesačné dieťa. Bolo to dievča - meno si už nepamätám, ale báseň , čo bola pod dátumom úrtia hovorila za všetko. "Krátka bola radosť naša, krátky bol i život Tvoj, spi sladko dcérka drahá, až Ťa vzbudí anjel Tvoj." Kľakla som si k maličkému hrobu a zapozerala sa na fotografiu batoľata. Ako môže niečo také čisté zomrieť??? Nechápala som to vtedy a ani teraz. Napravila som kvety, čo padli vďaka silnému vetru, pomodlila som za to malé a išla ďalej. Ako som tak prechádzala hroby, navštívila po dlhej dobe prababku jednu, druhú, pradedka a dedka, našla som aj iné zvláštne hroby. Neviem čím, ale zaujali ma. Prvý krát som našla rodinu Kolárovú s jedným L. Zistila som, že je to mojej babky bývalá spolužiačka. Ďalší hrob bol slávneho hádzanára čo hral za Trnavu - Hirnera. Pohľad na jeho obrázoku, na hrobke hovoril jedno - "usmej sa, veď život ide ďalej, aspoň ten tvoj". Na celej šírke cintorína sa tiahli staré, no stále navštevované nemecké a poľské hroby. Nepáčil sa mi na nich nápis, že Hrobky tej a tej rodiny. To slovo hrobky sa mi zavŕtavalo do duše ako šíp. Bolo mi strašne. Hroby boli staré neuveriteľne dlho, no bolo vidieť, že sa o nich dobre staralo. Boli ešte z roku 1834 alebo aj skôr.

Keď som vyšla von cez bránu, bola mi neskutočná zima a tak ako sa predtým rozopínala, teraz som sa zababušila. Ale stále som mala tú zvláštnu melancholickú náladu, no teraz sa mi zachcelo aj trochu si zaspievať.

Osem hodín . ..sedím u zubárky. Cca desať hodín, konečne som sa dostala do ambulancie. Hurráááááááááá!!! Tešme sa:) Vyšla som asi za pol hoďku a s Martinkou sme sa rútili do jej základnej školy -Vančurovej. Povodila ma po škole, obzerala si new skrinky pre prevý stupeň - len žasla, že keby ešte bola na škole, určite by počkali nech ich ročník odíde, kým by ich postavili. Ponavštevovala svoje bývale učiteľky... všetky do jednej jej dávali rovnaké otázky, ako sa jej darí, ako sa darí jej bývalím spolužiakom, či máme v škole voľno, keď sme tam prišli a kam som ja chodila na základnú. Jedna bola zaujímavejšia než druhá. Gállová by sa s ňou alebo lepšie povedané sama so sebou dokázala rozprávať aj celé hodiny - keby nemala práve hodinu. Len tak pre info práve mala chámiu s deviatakmi a s mojou milovanou Moničkou. (Rada som ťa videla čaja.)  Zaujímala sa, či je to na strednej škole tak ako ona hovorila, že je to omnoho ťažšie ako na základke a že tam sa s nami nehrajú... no ako podľa nás dvoch (mňa a Martinky) je to od vkusu a od učiteľa. Napr. našej profesorke Prachárovej bolo jedno či som na hodine jedla, síce som videla jej tragický výraz, ale bola som hladná tak ma to nechala dojesť. Ale zase Veberová by ma zabila, len keby som na to pomyslela.. Šak dneska chalanom roztrhala karty a vyhodila ich. Pozerala som, že asi sa zase len zle vyspala. Nechajme tak, ju nikto nechápe.;)

Martinkina bývala anglinárka sa vypytovala a pohoršovala na školský systém na stredných školách ohľadne angliny. A učiteľka Šimončíková nemala chybu. Na nej sa smejem doteraz. Martinku chudáčika úplne sprdla. Pýtala sa ako všetky pred ňou ako sa jej na strednej darí. Že dobre. Ako inak. Že je spokojná. Aj ja by som bola.  A tak učiteľka skonštatovala, že to tam na škole musí byť buď nízka úrveň, alebo Martinka dostala rozum. A keďže Martinka tvrdila, že rozum nedostala, tak vyšla tá druhá možnosť. Tak díkes teda. Potom sa jej pýtala či má frajera. A vŕtala do nej, až kým jej nepovedala...  Keď zistila, kam som chodila na základku ja, tak sa vypytovala či ma učila jedna dejepisárka a hneď prišli spomienky a to, že by som aj ja mala ísť niekedy do školy kuknúť.  

Potom som išla späť k zubárke, kde mi dala new rovnátka... a ja som šušlala. Maťka sa mi stále smiala a ani vynadať som jej poriadne nemohla. Potom som sa už smiala aj ja... takže ten strojček bol aj na niečo dobrý.  

Rovnátenká malinkéééé, že by ste nepovedali že na tom vrchnom obrázku má daná osoba rovnátka???:D

Včera bol naozaj zaujimavý deň. Jedným spôsobom strašný a druhým neuveriteľne vtipný.

Strašný preto, bo mi bolo stáááášne zle.... nechtiac som v noci vyzvracala celú predchádzajúcu večeru a potom som mala celý deň úplne prevrátený žalúdok. Ble. No nič prežila som. Potom si maminka zmyslela, že si zo mňa urobí zase pokusného králika. A tak mi nakickala na celú tvár nejkú bielu hmotu a tvrdila mi, že je to pleťová maska. Smrdelo to divne a aj ja som sa tým pádom divne cítila. Tak sa deň pomaly začínal zlepšovať.  Na učenie som sa úplne vykašlala... ale newadí... šak čo budeš. Raz za čas to neuškodí, že??? Neskôr som sa vybrala s Eliškou do Tesca na gumenných medvedíkov.

Kúpili sme si dva pakle... jeden ja a jeden Elis. Keď už sme ich boli prežrané tak sme ich hodili do jedného sáčku (aj ten bol napoly roztrhnutý)  a nechali sme to tak... Prišli sme pre Miška (ktorému to trvalo dve hodiny, bo nepočul, že som ho prezváňala, to je kocka )  a dali sme mu zbytok gummy bears bo nám z nich už bolo zle. Prešli sme toľko toho, až nás z toho boleli nôžky. Každú chvilku sme išli ako pyramída, len aby sme neboli ako podla osla. Nás jednoducho nepochopíte. Čo už no. Neustále som počúvala nejaké narážky na moju výšku...ale už som si zvykla.. aspoň som nebola najmladšia, ale šak aj takí musia byť. A predsa najmenší toho najviac dosiahnu a dobrého vždy málo narastie. Rozoberali sme snad všetko, od príveskov na kľúčoch cez fotky, základnú školu, spoločných kamarátoch, knihy a časopisy v Kauflande, hračky v Dráčiku, velkosti dievčenských a chlapčenských nôh až sme nakoniec skončili pri cyklistoch a korčuliarskych psoch. Proste bolo fajnovo. Tak som sa už dlho nenasmiala.Chvíľku sme debatovali jedna dvojica, potom druhá, tretia a nakoniec sme si našli aj spoločnú tému pre všetkých.   V takejto zostave sme ešte spolu vonku neboli, aspoň nie celý čas a ak hej tak ja si na to osobne nepamätám. Najskôr som sa cítila divne, ale nakoniec bolo lepšie než som čakala... Mohli by sme to niekedy zopakovať.

I wanna have your babies....počúvam túto veselú pesničku od Natashy Bedingfield  a napadajú ma samé vtipné veci čo sa mi udiali za život. Ako sme s Eliškou našli na nástenke vždy dve alebo štyri a nikdy nie tri bodky a hovorili, že je to nová móda a že je to cool. Ako Saba kreslila naše karikatúry, mňa s vysokým copom, stočenou vytŕčajúcou ofinkou a s rovnátkami v ústach. Už by sa to malo pomaly meniť...

Somewhere only we know - pomaly sa vlečúca skladba, za ktorou nasleduje pomalá pesnička od Howie Day. Pripomína mi dnešný deň. Išla som od zubárky naspäť do školy a naschvál som išla strašne moc pomaly. Prečo? Ani sama neviem, asi som si chcela užiť chvíľku samoty. Keď už som si to chcela obehnúť a mala som 100 chutí rozplakať sa nad sebou a nad tým čo všetko hnusné robím, som pocítila na mojom lící slzu. Nepatrila však mne. Silne sa rozpršalo. Dala som si kapucňu, no nezrýchlila krok. Všetci okolo sa náhlili, obiehali ma a predbiehali, akoby som bola nejake pokazené auto v rušnej premávke a oni  nemajú čas zastaviť. Všetci okoloidúci sa na mňa pozerali, akoby súcitili so mnou. A ja som si zrazu uvedomila jedno, že to čo sa hovorí na mňa presne sedí. Odmietame tých čo nás milujú a milujeme tých čo nás odmietajú. A ja mám na to aj špeciálny prípad.

Takto pomaly dohráva pieseň What youre made of breathe a pokračuje Kimberly Locke a Better That This, snáď mi to zlepší náladu a presmeruje ma to na iné myšlienky.

Kráčala som cez Trojičné námestie, počúvala v sluchátkach hudbu, ktorá sa mi vrývala do hlavy, v diaľke počula, ako odletel jeden kŕdeľ holubov a druhý priletel. Malé deti ich kŕmia drobcami rohlíkov a chlebom, v diaľke počuť vreskot žeriava. Všetko je tak trochu mimo... teda lepšie povedané všetko okolo ide samo a len ja som mierne mimo. Krásny deň a predsa sa točí!

V škole len samý smiech, či v triede, na WC, chodbe.... padajú rôzne vtipné hlášky, nechápavé pohlady, úsmevy len tej najvyššej kvality. Je nám tu veselo, je nám tu fajn, priateľstvo nás spája, čo viac si priať.

Po škole som navštívila babičku, ktorá bola celá nadšená, čím bol môj plán splnený do bodky. Ani som sa nenazdala a dozvedela som sa mnoho nových vecí, či už o mojom pradedkovi, ujovi alebo aj o sestre. Síce som nikdy svojho pradedka nevidela, lebo umrel skôr než som sa narodila, ale musím uznať, že bol borec. Tréner či futbalista... ťažko povedať, mal niečo so Spartakom, naším mestským futbalovým klubom alebo štadiónom. Ujo má radosť, lebo konečne je niekto, kdo za ním plače, keď s ním nieje. Je to malá holčička, ktorá ho má strašne moc rada a prežíva s ním niečo čo ja v jej veku nie. A ségra je tiež nejak spätá s tou maličkou. Až dnes som si uvedomila, ako dobre to dokáže s malými deťmi, ako radi sa k nej vracajú a ako sa rozjasnia ich tváričky keď ju uvidia.

Ako posledného, no nie v tomto slova zmysle som prišla navštíviť nášho marodíka - Sabušku. "Bojovala" s mlaším bratom o to, kto získa velenie nad vchodovými dverami. Samozrejme, že vyhrala osoba s rýchlejšími reflexmi a bojovnejšiu povahou - Saba. A ak sme sa chvíľku porozprávali, prebrali sme filmy, čo sme si navzájom požičali, zaspomínali na základku a troška poohovárali staré dobré známosti.

Doma som bola plná toho všetkého, pocity šťastia a rodosti z dnešného dňa. Len jedno je mi ľúto, že som nesplnila to, čo som hovorila minulý týždeň a to, že prídem na birmovanecké stredko. Nevyšlo mi to.. úprimne hovorím, že som sa tak trošku aj o to snažila, ale úplne som na to zabudla, keď som po dlhej dobe videla toľko známych tvárí, medzi nimi aj Sofinku.Najzlatejšieho a pritom najoplašenejšieho pejsánka na svete. Cmuk moja pekná, ľubkám ťa!

Ale toľko dobrého sa vždy znemí na niečo úplne iné. A to som potrebovala aj ja..., mala som 100 chutí sa vyplakať a tak som sa pustila do pozerania, môjho jedného obľúbeného filmu. Lenže problém, najprv sa sekal a potom tam nešiel zvuk a tak som A Walk To Remember schovala naspäť do obalu a vytiahla Raise Your Voice. Je to super film a vôbec mi nevadilo, že to bolo s českými titulkami. Po niekoľkých minútach film splnil svoj účel. Cítila som ako mi slza steká pomaly dolu lícom a ja som neváhala ani sekundu. Nezotrela som ju. Rozplakala som sa. Sama pre seba a iba ja som vedela, že neplačem z toho aký je to smutný a úprimný film, ani z toho, že by som mi niečo podobné stalo, ale práve naopak, plakala som kvôli tým skvelým veciam, ktoré ma v poslednej dobe stretli a ktoré tak strašne milujem.

Tak ako sa hovorilo v tom filme, hovorím aj ja vám: Choďte si vlastnou cestou! Všetci! Vaše cesty životom sa prepletú a vy to pocítite, že ste urobili správne. Ťažké veci sa prekonávajú ťažko, ale s dobrý priateľom idú ľahšie. Čím viac ľudí pri vás stojí, tým sa veci vyvíjajú lepšie. A niekedy sa veci vôbec nevyvíjajú tak ako by sme chceli, ale omnoho lepšie.

Včera som pozerala ségrinu stužkovú. 1. CD.Všetci slávnostne obečení, nalíčení, učesaní...všetci to tam prežívali. Šak stužkovú má človek len raz za život, treba si ju užiť Ale vadila mi tam len jedna vec, ktorá sa mi nakoniec aj zapáčila. Všetky možné nástupy. Stále nejaké... ale pri každom sa dialo niečo iné. Pri jednom spievali pieseň, pri druhom, dávali ruže a tak ďalej. Malo to svoje kúzlo. Zvlášť príhovory, či už riaditeľa, ktorý to opakoval všetko už aspon po 10krát, triednej učiteľky, či žiakov. Všetky boli svojím spôsobom pekné a pravdivé. O tom ako žiaci a vyrástli a stoja na prahu dospelosti.

Zelená stužka, kt. každý z nich dostal neznamená len to, že sa chystajú do dospelosti, ale to, že sú odhodlaní vstúpiť do krutého, reálneho sveta, kde ich nikto nebude vodiť za ručičku, ako na základke a z časti aj na strednej. Často sa snažia byť dospelejšími, než sú. Niekedy sú rozhodutí veci zvládnuť sami, inokedy potrebujú pomoc rodičov a mnohí z nich sú ešte stále v srdci deti. Sú zraniteľní, ale odvážny spraviť vážny krok - zmaturovať. Prekročiť, tú neviditeľnú hranicu a vrhnúť sa na vysoké školy, či do zamestnaní. Pri všetkých tích príhovoroch som sa tak trochu našla, ako ktoríkoľvek iný študent nejakej školy, či už základnej, alebo strednej. Spomínali na to, ako povádzali na písomkách, vymýšlali si rôzne výhovorky ako dôvody neprítomnosti na hodinách, či falšovanie si ospravedlneniek. Robia to žiaci všade na svete, nie len u nás. Je to niečo, čoho sa nikto nechce vzdať, veď pravidlá sú na to aby sa porušovali.

Hmmm, no čo vám poviem??? Tak ja začnem včerajškom...  Školu som mala len do 11:15 hod. Kamoška - Gabinka a Janulka mňa a Maťku príjemne prekvapili,  dali nám k vianociam plyšákov na kľúče  Ďakujéééééém lásky !!!!!

Keď som čakala na zástavke na bus, myslela som, že keď prídem domov, budem spinkať až do večera a mať pokoj od všetkých. Ako veľmi som sa mýlila....Po škole som musela ísť ešte so ségrou do mesta kúpiť mame darček... pfffffffff lenže, my sme najskôr nevedeli čo jej kúpiť.. no nakoniec sme vybrali . Čo? Tak to radšej písať nebudem... pre istotu.  Z mesta som sa zastavila u babky. Pôvodne to malo byť len pozdravenie.... ale zostala som tam až do večera a o cca 17:35 pre mňa prišli rodičia na aute. Konečne doma.

No a dnes som sa konečne dobre vyspala.A ako sme prežívali predvianočnú náladu? Klasicky - teda pre nás. Tato pozeral  futbal (vždy keď zakričal GOOOOOOOOOOL vedeli sme, že družstvo na ktoré podal tiket vyhráva ), ja som sa hádala so ségrou a popritom si robila poriadok medzi svojimi papiermy. Maminka  robila poriadky a stresovala, ako máme málo času a čo všetko musíme robiť. Vyzdobili sme medovníky a zbytok sme odložili na zajtra... šak ako hovorím ja, čo môžeš urobiť dnes odlož na zajtra! 

Úprimne ja si stále ešte neuvedomujem, že sa blížia Vianoce a že sú už v pondelok. Keby sa o tom stále nehovorilo, tak by som to ani nevedela. Ako to? No nieje sneh, ani poriadna zima, nikto nevedel, čo tomu druhému kúpiť, mám finančné suchoty a podľa mňa by si nikto nevšimol, keby sme Vianoce tento rok posunuli o mesiac či dva.